podobne ako Martin Štrbák pred dvoma rokmi v Petrohrade prišiel na scénu tiež až od štvrťfinále a patril medzi opory defenzívy. "Tešilo ma hlavne to, že v čase, keď som bol na ľade, sme neinkasovali ani jeden gól," uviedol robustný bek známy aj z krátkeho pôsobenia v Košiciach, inak opora Slovana, ktorej sa v kariére nevyhli vážne zranenia a veľa nechýbalo, aby s hokejom nadobro skončil. Hlavne po tom, čo utrpel i úraz v tvárovej časti a takmer mu puk zasiahol oko. Mimochodom, rad mal prezývku "terminátor", ale odkedy je otcom, už ho tak spoluhráči neoslovujú. "Zmenil som životné hodnoty..."

Rado radšej prehodil výhybku a pokračoval v inej téme:"To, že sme majstri sveta, si zrejme naplno uvedomíme zrejme až o rok, keď zistíme, že obhajovať titul je náročnejšie než ho získať." Rado vyzdvihol na prvom mieste partiu, ktorá ukovala zlato. To bol základ, od ktorého sa všetko ostatné odvíjalo. Počnúc Šatanom a Bondrom a končiac tým jednotlivcom, ktorý momentálne nehral, všetci boli duševne pokope. "Vtipkovali sme, rozumeli sme si, žili ako jedna veľká rodina a nikto sa neurazil, keď náhodou nfiguroval na súpiske na daný zápas. V Nórsku som na šampionáte zažil pred pár rokmi niečo iné a tí, ktorí neúčinkovali, robili vtedy zlú krv. Tam to nefungovalo, partia sa rozbila, preto sme tam vybuchli." Heclovi však v prvých dňoch nebolo veľmi do smiechu. Nielenže býval sám na izbe, ale jeho meno sa neobjavovalo v zápisoch o stretnutí. "Vnútorne som sa zožieral, ale navonok som to neprejavoval. Nasilu som bol veselý, lebo som vedel, že partiu nemá význam trhať. Vyplatilo sa to. Chlapci videli, že držíme pokope. Značne mi pomohol Miro Šatan po tom, čo odišiel môj spolunocľažník Ľubor Hurtaj a týždeň som bol sám. Dodával mi silu, psychicky ma držal nad vodou." Hecl si tiež vyskúšal nevďačnú rolu sediaceho na tribúne. Nechcel by si to už nikdy zopakovať. "Hoci som nastúpil na azda najťažšie zápasy, v porovnaní s prizeraním sa z hľadiska to bola malina." Pár hodín pred štvrťfinálovým duelom s Kanadou mu tréneri oznámili ohromujúcu zvesť - hráš!!! Nerátal s tým. Navyše sa dostal do prvej obrannej dvojice s Višňovským. S ním sa pozná ľudsky, aj z pôsobenia v Slovane, okrem toho obaja vyrastali v Topoľčanoch. "Ľubo je ofenzívny bek, ja sa držím skôr vzadu, čistím chybičky kolegu. Strážim si brejky rivalov a toto mi vyšlo." Tento hráč naozaj si počínal bez rešpektu, prišpendlil zopár ostrých Kanaďanov na mantinel a získal si rešpekt. Potom sa mu zdvihlo aj ponárajúce sa sebavedomie. "Do každého merania síl som nastupoval s tým, že nesmiem byť na ľade vtedy, ak náhodou inkasujeme. To bol môj takpovediac súkromný zámer. Možno i to, že sa mi to podarilo naplniť, zavážilo pri konečnom účtovaní. Nešlo mi o kanadské bodovanie, ale o to, aby som presvedčil trénera Filca, že ma nominoval dodatočne oprávnene."

Slovenskému reprezentantovi sen o olympiáde unikol pomedzi prsty. Nezahral si tam. Počas vysedávania v štokholmskej hale mu iste aj to chodilo po rozume, že smoly sa nabažil neúrekom. "V tých momentoch ani nie, skôr tesne po poslednom finálovom súboji. Vtedy som si hovoril v duchu, že azda som si v Salt Lake City mohol zahrať i ja a možno by to vyzeralo trochu inak. Bol som predtým psychicky na dne, ale presvedčil som sám seba a azda aj iných, že na to mám." Pocit krivdy vtedy ani teraz v prvej fáze Rado nemal, ale predsa to škrie, keď hráč klope na dvere štartu a ten uniká v hodine dvanástej.

V Petrohrade bol jednoznačným lídrom Šatan. Teraz bola trochu iná situácia. "Mira sme rešpektovali na ľade ako kapitána, ale v šatni alebo mimo štadióna nebol rozdiel medzi hviezdami z NHL, legionármi a hráčmi z našej súťaže. V tom bol obrovský pokrok, devíza, z ktorej vychádzala vnútorná sila kolektívu. Aj ten, kto nehral, si mohol povedať, čo považoval za nutné. Nikto ho nezahriakol, že čo chce, keď nie je v zaťažení..."

Aj po Petrohrade a získanom striebre bol ošiaľ u nás, nasľubovali sa hory doly, ale máločo z toho zostalo zapichnuté v skutočnosti. Zostali len slová a hokej sa zase uberal tak ako predtým a v niektorých smeroch nie správne. Týkalo sa to hlavne spôsobov získavania mladých, možností na podchytenie talentov, odlevu nádejí do cudziny. "Obávam sa, že ani teraz ten nával šťastia nezužitkujeme, nevyužijeme to, čo sme dosiahli. Hlavne ekonomický potenciál klubov je úbohý. Veď 90 percent z nich má finančné ťažkosti a to nie je dobré. Ako to zmeniť? Treba sa viesť na zlatej vlne. Súhlasím s Mirom Šatanom, aby sa urobili zákonné normy na podporovanie športu zo strany podnikateľov formou daňových úľav. Tieto prostriedky by plynuli do rastu nádejí. Nebude dobré, ak sa hokeju budú venovať iba synovia bohatých rodičov. Tak bude pokračovať pokles možností slovenského hokeja .My, čo sme teraz boli vo Švédsku, sme zväčša pochádzali z normálnych pomerov, nie z rodín boháčov, lebo za komunizmu si každý mohol dovoliť hrať hokej. Dostali sme vtedy korčule, hokejky, získali sme priestor a hrali sme. Teraz ale mnohí zostávajú outsideri iba preto, že ich otcovia majú tenké peňaženky. A to ma mrzí. Malo by sa to rozhodne zmeniť a je na to obrovská príležitosť práve v tomto období."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.