ktoré sa najpopulárnejšej kolektívnej hre na svete venujú, ba dokonca ju aj rozhodujú. Medzi takéto priekopníčky rozhodcovskej rehole patrí aj tridsaťročná Trebišovčanka Ivana Kostúrová, ktorá je počnúc jarnou časťou tohto majstrovského ročníka zaradená na nominačnej listine štvrtoligových rozhodcov. Vďaka tomu je zároveň najúspešnejšou rozhodkyňou vo východoslovenskom regióne, pretože jej kolegyne pôsobia nižších súťažiach.

Prezraďte, ako sa môže žena dostať k nápadu rozhodovať futbalové zápasy?

"Jednoducho, hoci u mňa to bol oveľa prozaickejší dôvod. Keďže som učiteľkou dejepisu a biológie a popritom občas zaskakujem aj na telesnej výchove, zverilo mi vedenie školy dievčenské futbalové družstvo. Na to som ale potrebovala potrebnú trénersku kvalifikáciu, ktorá sa však robila súčasne so základným rozhodcovským kurzom. Napokon som absolvovala iba ten, nuž a keďže mi stačil na trénovanie, ostala som pri ňom. Pravda, nechcela som ostať iba pri tom, počas letnej brigády u svojej mamy som mala možnosť konzultovať úskalia rozhodovania s jedným súčasným arbitrom, ktorý ma zlákal na zelené trávniky. Predtým som ešte musela absolvovať fyzické previerky, podrobiť sa písomným skúškam z pravidiel, pričom som však mala len dva mesiace na skutočnú prípravu. Po ôsmich týždňoch príprav mi zverili rolu asistentky v okresnej súťaži, v ktorej som pôsobila jednu polovicu sezóny. Hoci som mala za sebou len polročné účinkovanie v rozhodcovskej úlohe, kompetentní ma v jarnej časti delegovali už medzi piatoligových arbitrov."

Nemali ste chuť zdupkať, keď ste viedli takéto dôležité stretnutia?

"Nie. Pripúšťam, mala som trému, ale futbal ma natoľko chytil za srdce, že som sa ho nechcela viac vzdať. Pritom, keď som dostala prvú ponuku na rozhodovanie, kolegu som vysmiala."

Aj napriek tomu už tretí rok rozhodujete v okresných či regionálnych súťažiach. Čo vaše začiatky?

"Boli nesmierne ťažké. Veľa ľudí točiacich sa okolo futbalu sa jednoducho nevedelo zmieriť, že im bude akási žena rozhodovať stretnutie. Väčšinou však stačila oťukávacia pätnásťminútovka a aj neprajníci prišli nato, že sa môžu venovať futbalu a nie mne. Som pod prísnym drobnohľadom a nik mi nič zadarmo nedaruje, o to viac si svoju profesiu vážim."

Prečo sa podľa vás robia také rozdiely medzi rozhodovaním žien a mužov, prečo pohľad na ženu v rozhodcovskom mundúre vyvoláva na tvárach mnohých priaznivcov pochybovačné úsmevy?

"Pretože podľa mužov je futbal ich výsostnou doménou, myslia si, že my ženy mu nerozumieme, ale opak je pravdou. Futbal nás baví a taktiež je pre nás tou správnou športovou drogou."

Vy však máte iste na ihrisku aj niekoľko výhod, však?

"No, zopár sa ich nájde. Napríklad často ťažím zo šoku okolia. Diváci, hráči, ale j tréneri sú často mimo, keď vidia, že im rozhoduje žena. Odrazu zabudnú nadávať, mnohých ani nezaujíma dianie na ihrisku, len si kladú otázku ako je to možné? Najmä v začiatkoch som sa s tým stretávala, ale teraz som už o čosi známejšia a ľudia si zvykli."

Čo hráči, istotne majú pred ústami servítku, že?

"Áno, občas sa sama smejem, že majú predo mnou väčší rešpekt ako pred oveľa skúsenejšími kolegami. Už mi vraveli, že keď rozhoduje zápas žena, futbal je oveľa slušnejší, hráči sú voči sebe tolerantnejší a aj celková atmosféra na štadióne je kultivovanejšia. Ženy teda futbalu neškodia, podľa mnohých sa aj vďaka našej prítomnosti na ihrisku tak trochu poľudštil."

Rozhodcovia si však pred, počas i po stretnutiach "užijú" svoje. Máte aj vy nejaký zvláštny zážitok?

"Mám, ale nechcem sa nimi zvlášť zapodievať. Poviem to takto, len ten rozhodca, ktorý prejde od piky, si svoje arbiterské povolanie dokáže vážiť. Moje začiatky v piatej lige neboli ľahké a nazdávam sa, že rozhodkyne by sa v nej mali len "ohriať", pretože niektorí členovia realizačných tímov chcú po rozhodcoch doslova nemožné. Je mi vskutku proti srsti a morálnym zásadám rozhodovať tak ako si to predstavujú niektorí funkcionári."

Nemusíte nikoho menovať, ale už vás ktosi s čímsi "oslovil"?

"Zatiaľ nie, ale mám jeden úsmevný príbeh z piatoligovej súťaže, kde za mnou chceli aj ísť, ale nevedeli ako. Báli sa ísť za ženou, lebo im to bolo trápne, nuž dobiedzali do mojich asistentov. Po zápase sme sa potom všetci schuti zasmiali, aký to bol napokon dobrý a kvalitný zápas. Spomínam si, že skončil nerozhodne."

Mužov bude istotne zaujíma, ako riešite záležitosti s prezliekaním či sprchou. Prezradíte nám to?

"Prečo nie. Kolegovia sú takí galantní, že kým oni idú skontrolovať hraciu plochu, ja sa dovtedy prezlečiem. Aj po zápase mi väčšinou dajú prednosť, takže nemám s tým žiadne ťažkosti. Ináč toto zaujíma takmer všetkých hráčov, divákov aj trénerov. Mala som aj také návrhy, či nechcem rozhodovať v sukni, ale zvedavcom som vysvetlila, že by bolo ešte viac zranení ako ich je teraz (smiech)."

Myslíte si teda, že čím je rozhodkyňa krajšia, tým sa jej ľahšie rozhoduje?

"To neviem posúdiť, ani som sa tým ešte nezaoberala. Isté však je, že keď hráči vidia v rozhodcovskom úbore ženu, správajú sa ináč."

Vieme však o vás, že ste teraz na materskej dovolenke, keďže ste pred desiatimi mesiacmi priviedli na svet svojho druhého synátora. Ako to bolo s vašim tehotenstvom?

"Nuž do tretieho mesiaca som ešte rozhodovala majstrovské zápasy a do piateho halové turnaje. Vlani som kvôli materským povinnostiam vynechala jarnú časť a už dva mesiace po pôrode som opäť rozhodovala."

Čo nato vraví vaša rodina?

"Vo všetkom mi vychádza absolútne v ústrety, hlavne manžel je mojou veľkou oporou. Je to tichší typ, ktorý mi sám vravel, aby som si vzhľadom na svoju temperamentnú povahu našla nejaký adrenalínový koníček. S futbalom síce hneď nerátal, ale nezaskočil ho. Počas týždňa som s deťmi ja, nuž a cez víkend zase on. Podelili sme si to a myslím, že to funguje perfektne. Ktosi si môže myslieť, že vydatá rozhodkyňa s deťmi sa nemôže plne realizovať, ale ja si myslím opak. Kto má totiž kvalitné rodinné zázemie a je si vedomý svojej budúcnosti súvisiacej s rodinnými plánmi, má totiž ľahšiu cestu v rozhodcovskom napredovaní."

Vieme, že medzinárodné súťaže môžu ženy rozhodovať do štyridsiatky, vy máte len tridsať. Budúcnosť je teda pred vami, čo vaše plány?

"Spájajú sa s účinkovaním na medzinárodnom fóre. Ak sa tam však chcem prebojovať, musím najprv rok účinkovať v štvrtej lige. Zatiaľ som tam od začiatku jarnej časti, takže mám ešte čo doháňať. Verím však, že raz šancu dostanem. Chytím ju pevne do rúk a budem sa snažiť využiť ju čo najlepšie. U nás je ženský rozhodcovský strop v tretej futbalovej lige, vyššie nám neumožnia ísť slovenské delegačné predpisy. Zbieram však všetky možné skúsenosti, učím sa z videokaziet. Ale hlavne sa snažím realizovať v praxi, nepohrdnem žiadnym zápasom, či sú to žiaci alebo dorastenci. Všetko slúži ako vhodná príprava na ozajstné majstrovské výkony. Keďže sa chcem neustále zlepšovať, snažím sa aj vzdelávať. Verím, že táto moja snaha neostane bez odmeny."

Iste aj vy máte nejaké rozhodcovský vzor, ktorému by ste sa chceli podobať. Čo poviete na úspechy Ľuboša Micheľa?

"Práve jeho štýl rozhodovania sa mi páči najviac. Smutné ale je, že jeho kvality dokážu oveľa viac oceniť v zahraničí než u nás doma. To je však pre slovenský národ charakteristické vo všetkých oblastiach. Inak keď sledujem futbal v televízii, pozerám sa naň inými očami. Zaujíma ma predovšetkým pohyb rozhodcov, ich postavenie a takisto riešenie rôznych situácií. Možno sa to celkom nezdá, ale rozhodcovia si aj z televíznych prenosov môžu vziať cenné ponaučenia."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.