môže prerásť až v povážlivú politickú tragédiu. Je to škoda, veď vtipná replika, ktorá každého napadne - že viac sprofanovaný aj tak byť nemôže - nie je celkom seriózna. Ak si ho teda zrovnáme do radu s ďalšou konkurenciou... Ale ešte jedno-dve také vystúpenia, aké si dovolil včera, a bude vymaľované...
Predseda vlády nemal nič lepšieho na prácu, než zreprízovať odpočet sľubov SDK, ktorý už predniesol pred týždňom. Keďže tentoraz neboli v publiku "osobnosti spoločenského, (atď...) života", ale iba neelitní novinári, vystrojil pre nich malé školenie. Tým sa znetvoril prvý raz. A druhýkrát tým, že hrdinsky zotrval aj pri najväčších hlúpostiach. Hoci nemusel, stačilo neignorovať ohlasy, ktoré inkasoval po premiére pred týždňom.
Jednoducho a stručne: Ak vám niekto s vážnou tvárou oznamuje, že dvojnásobné platy boli mienené seriózne, iba vznikli také a také prekážky (jedno, že aké), tak si z vás strieľa. Alebo je on ako premiér neodpustiteľným omylom, ktorý sa už nesmie zopakovať. Jedno i druhé je z pohľadu voliča fatálne a niet čo dodať.
Dzurinda tu demonštroval akútny nedostatok sebareflexie, schopnosti postaviť sa k istému úseku svojho pôsobenia s nadhľadom. V tom momente sa stáva akoby politicky nesvojprávny, veď ak bral "platový automat" (aj tak sa vyjadroval na mítingoch) vážne, tak zostal jediný na Slovensku. Stačilo, keby dnes povedal, že sa mýlil, že bol príliš optimiticky naladený, a pod. A všetci by sme sa pousmiali... A išlo by sa ďalej na sľuby, ktoré nevyzerajú aspoň na prvý pohľad ako z bláznovej kroniky. Nie - neschopnosťou uznať fiktívnosť prvého bodu nasadil klaunskú čapicu aj všetkým ostatným a celému odpočtu.
Ešte jeden moment si zaslúži pozornosť: Je od premiéra nekorektné, keď príliš zdôrazňuje, že k desatoru Zmluvy s občanmi sa hlási z bývalej SDK už len on sám (resp. SDKÚ). Niežeby to nebola pravda, veď kto normálny by dnes túžil skladať účty z "platového automatu"... Dzurinda však zabúda (?), že okrem toho, čo sa pridalo k SDKÚ, všetci ostatní nemali možnosť ovplyvňovať politické rozhodovanie vo vládnej koalícii. Tatár, Kaník, Budaj a ďalší majú legitímny nárok sa od sľubov SDK odťahovať, pretože stratili mocenské nástroje sa na ich plnení podieľať. To je nesporné dokonca i vtedy, ak necháme bokom - kvôli priestorovým možnostiam - otázku, že z koho viny sa tak stalo.
A v plnej miere to platí aj o KDH, na ktoré si predseda SDKÚ menovite spomenul. Je trápne argumentovať, že okrem jedného ministra mali kádeháci aj štátnych tajomníkov a iných úradníkov vo verejnej správe; Dzurinda jednoducho mocensky znemožnil, aby KDH disponovalo takým podielom na vláde, aký mu podľa parlamentnej aritmetiky patril. Realita je triviálne prostá - ak SDK prestala politicky jestvovať rok po voľbách, nedá sa od nikoho vymáhať, aby sa štyri mesiace pred ďalšími voľbami hlásil k jej sľubom. Najmä, ak boli aj bláznivé...
Ako úplné zatmenie premiéra vypálila jeho prednáška médiám, že ako by mali "správne" informovať. Existuje také nepísané pravidlo, že politici novinárov nekádrujú, resp. iba vo výnimočne krikľavých prípadoch. Nie preto, že by bola siedma veľmoc nedotknuteľná, ale preto, lebo vo voľnej súťaži sa s nekvalitou a šlendriánom po čase vysporiada trh. Isteže, na Slovensku to zatiaľ nefunguje. Ak ale raz fungovať má, zvlášť vrcholoví hráči by mali hrať svoje party podľa pravidiel.
Dzurinda v tejto disciplíne kolabuje pritom neustále. Stačí pripomenúť jeho "schusteroidné" intervencie na STV, čo veľkolepé z jeho programu by mali nasnímať. Či dokonca už aj do TASR-u, kam pred dvomi či tromi sobotami zavolal jeho úradník, aby nedali správu o konflikte, ktorý mal na akomsi mítingu, ale iba jeho vlastnú reč a to, "čo bolo pozitívne".
Titulky, ktoré vytýkal dvom denníkom, boli pritom vskutku "nekorektné". Takisto má čosi do seba Dzurindova sťažnosť, že celkový obraz, ktorý médiá sprostredkúvajú, je k nemu a jeho vláde príliš krutý a nespravodlivý. Že by sa v obraze ale nespoznával a "mal pocit, že žije v inej krajine", je premrštené. Je to proste už tak dané - jedni naháňajú preferencie, iní čítanosť a sledovanosť. Preto tie senzácie v titulkoch - keby sa správa uviedla "pozitívne", málokto by si ju prečítal. Jednoducho - akí politici, také médiá, niet si veľmi čo vyčítať. Strany klamú preto, lebo musia prekročiť 5 percent, noviny občas preto, aby sa vyškriabali z červených čísiel.
Minimálne o POPULIZME novinárov by ale nemal hovoriť ten premiér, ktorý sľuboval dvojnásobné platy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
