nepatrí, doprajme mu ale toľko priestoru, koľko potrebuje. Ktovie, či Nostradamus v náznakoch prorokoval niečo podobné (o hokeji vtedy asi netušil), ale možno v inotajoch predvídal, že nejaký fliačik zeme uprostred starého kontinentu sa bude utápať v riave šťastia. Slováci v histórii zopárkrát ukázali súdržnosť a spolupatričnosť, historici o tom popísali stohy kníh. Aj o zlate zo Švédska budú oslavné ódy vlastne nekonečné. Neskôr ich nahradia odbornejšie analýzy, lebo byť majstrom sveta nie je iba česť, ale i záväzok. Už nás prijali medzi seba s úctou i celebrity, veličiny hokeja na zemeguli. Robme preto tak, aby sme si nepošramotili renomé. Lebo keď vyschnú slzy emócií, na rad príde mapovanie možností a vyhliadok na ďalšie roky. Máme na to, aby sme to zopakovali? Potenciál hráčov určite, len treba získať znovu ten neviditeľný kolektívny tmel na vyplnenie každej špáročky, kadiaľ by mohla ujsť pohoda a šťastie nabudúce. Mimochodom, naklonenosť osudu sme si vraj uchmatli po tom, čo z neho Česi uberali hojnou mierou v predošlých sezónach. Patrilo sa, aby nám susedia prepustili miesto v rade, lenže vždy tak bolo, že každý šampión mal pod dresom nielen srdce, kumšt, vôľ a ctižiadosť, ale i zrniečka šťasteny.
Známa pesnička sa môže inovovať: Slovenské mamičky, zlatých synov máte... To nie je konštatovanie, to je vyjadrenie hrdosti rodičov, príbuzných, známych, kamarátov, všetkých fanúšikov. Američania tasia vlajky pri každej príležitosti, až to niekedy zaváňa gýčovitosťou. Spolupatričnosť k vlasti sa vyrútila do popredia v uplynulých dňoch. K tomuto národu sa hlásia i tí, ktorí v cudzine predtým len sporadicky surfovali po internete a zavše krútili s úškrnkom nad tým, čo sa deje u nás. Teraz zostali nemí od údivu. Je to možné? Veru je. Naši murári kedysi chodili budovať paláce do blízkych veľkomiest za hranicami, prečo by ich prapraprapravnuci nemohli budovať hokejový zlatý Olymp. Je to v nás, aby sa konečne začali odhaľovať a stratili komplexy, že nám chce ktosi ublížiť a nedovolí vyskakovať tak ako chceme. Začnime sa predávať, zlata je u nás dosť, a nielen hokejového.
Už sa asi nestane, že niekto unavený a obťažkaný dolármi bude fňukať, ak dostane námet, že reprezentácia ide do boja a treba tasiť hokejku. Budúci tréneri zostanú , verme, neborákmi, že musia pustiť domov pri určení výberu toho alebo onoho skvelého hráča, hoc aj spoza mora. Sme špička a tej je dovolené sústrediť len esá.
Športový blahobyt nám teraz môže svet aj s iným a neporovnateľným hrubým domácim produktom len závidieť. Len nedovoľme, aby primát z MS bol mrakodrapom pri papierovej škatuli pre bezdomovca zosobneného galibou chudoby v domácom hokejovom dianí. Ako si rodinné dynastie odovzdávajú svoje majetky po generáciách, dodržme i my túto tradíciu. Chce to uvoľniť si kravatu a golier a dať sa do i pracovného mundúru, ak to treba. Drina zostane naveky vernou sestrou blaženosti.
Endorfínov bolo v každom človeku naposledy neúrekom. Mali priaznivé účinky na organizmus. Možno sme o čosi znížili i vysokú chorobnosť. Ak aj nie, určite zostanú v pamäti nádherné fragmenty. Budeme sa k nim vracať donekonečna. Stále. To, čo je prvýkrát, má neopakovateľné čaro. Bodaj by sme sa hrali na čarodejníkov nálady a slovenského povedomia sústavne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
