francúzskej revolúcie prišla do módy romantika. Zbožňovali výšiny hôr, blesky - hromy, prostotu baču, valacha i zbojníka. Kto velebil Horniaky, ten o krv sedliackeho povstania na východe ani nezavadil. O kultúru nížin Zemplína nestál, nepoznal ju. Z prvých vsl. kníh (1750/58) si ani jedinú nijaká knižnica západne od Tatier nezadovážila. Pár z nich okolo r. 1830 uchránila len Národná knižnica v Prahe a ďalšie Széchényiho knižnica v Budapešti. Deje a obete vsl. povstania r. 1831 opísal detailne ich rečou ev. a v. farár A. Čorba. Výrazové bohatstvo jeho diela oživuje práve vydaný Vsl. slovník (Universum, Prešov, 2002).
Básnik Pavol Horov po dvoch svetových vojnách vyčítal r. 1946 verejnej mienke Slovákov, že jej obraz o slovenskom východe má neraz až "obludné predstavy, ktoré sa vôbec nezhodujú so skutočnosťou." Neznalosť a "obludné" predstavy o reči a kultúre vsl. stolíc spolu súvisia a nie sú bez tradície vo verejnom živote na Slovensku. Leví podiel na zlej tradícii mali mýty o "národnej jednote" Slovákov s Rusmi. Fixná idea "Všeslávov" - rusofilov, že kedysi susedil "prajazyk" Slovanov (uchránený len v stredoslovenských horách) s ruštinou na "hranici Slovenska" Tatra - Novohrad - Matra vytvárala bludy. Túžiaci po jednote s Rusmi žialili, že "hranica Slovenska" nesusedí "už" s Ruskom, ale s rečou vraj "viac slovenskou ako ruskou" (tak i r. 1895!). Výmysel, že reč "pôvodných Rusov" východne od Novohradu pokazili kolonisti (Poliaci, Maďari, Nemci...), že z ich miešaniny vznikla "nepôvodná slovenčina" až v 18. - 19. storočí, bol účelový: vyradiť ju z úvah o tradičnej a novej spisovnosti.
Výmysly a postupy romantikov chápali vsl. inteligenti (zväčša duchovní z Košíc, Šariša...) v 40. - 50. rokoch 19. storočia ako "prehorkú urážku a poníženie" a "nemilosrdné odstrčenie". Žiadali rovnocenné šance "při životě slowenském podíl a účastnost míti".
Na masy ľudu doľahlo vypínavé romantizovanie až v Amerike. Po polovici 19. stor. už totiž nevábili nížiny Uhorska (ako počas vzniku pamätníkov reči), ale zárobky v USA. Poľnohospodári sa tam menili na robotníkov, baníkov. Medzi prisťahovalcami zo stolíc Slovenska tvorili v USA väčšinu nad 90%. Založili v Pittsburghu prvé noviny svojej reči (1886). O rok prvý slovenský angličtiny, pomôcku Americký Tlumač. Východoslovenský slovník (vyd. Universum, Prešov 2002) veľa čerpá aj z neho (zn. Amt).
V cudzom svete Ameriky blízka reč Slovákov západu, Moravy a Čiech zbližovala viac ako odkázanosť na spoločný konzulát Rakúsko - Uhorska v USA. Vsl. vysťahovalci sotva vedeli rozlíšiť štúrovskú slovenčinu od češtiny. Redakcia "Americko-Slovenských Novín" zmysel pre jednotu mala: publikovala aj články Trenčana, P. Rovnianka. Ba zverila mu postupný prechod novín na literárnu stredoslovenčinu. Čitatelia protestovali, že jeho reči nerozumejú. Zakladateľov zarmucovalo množstvo odhlášok. No väčší rozkol než sama reč vyvolával medzi krajanmi povýšenecký radikalizmus: vraj reč väčšiny nemá ani 400 - 500 slov, no aj tie sú len miešaninou z 8 rečí (P. Rovnianek: Zápisky za živa pochovaného, USA 1924, s. 104). Morálne sa "jedine pravý" pochoval sám: ako štrajkokaza v žolde kapitalistov ho prehrešilo veľa žalárovaných, pokutovaných a existenčne zbedáčených krajanov.
Fixná idea rusofilov - panslávov, že vsl. reč je "nová miešanina" a pôvodní Slováci sú len v Turci a okolí, dobre poslúžila maďarizátorom vsl. stolíc. Propagovali ju s tým, že maďarizácia značí návrat k pôvodnému maďarstvu (napr. Tóthova monografia Šariša, Bp. 1912, s. 309 - 315). Sekretár peštianskeho ministerstva vnútra zúžil pôvod z Rusov na uniatov, podiel Slovákov rozšíril na rímokatolíkov, v luteránoch videl potomkov Nemcov a v kalvínoch Maďarov (1906). Ničím nepodloženú fixáciu S. Czambela už r. 1911) zamietol ruský bádateľ, Alex. Petrov. Argumentoval kodifikáciou vyhranenej už reči z r. 1750/58 a tou istou identitou súčasných nárečí bez rozdielu viery.
Volodimir Hnatiuk publikoval v Ľvove r. 1898 vsl. letopis Keresturcov. Ako Slováci - panslávi aj on tvrdil, že nad Tisou sa hovorilo pôvodne rusky - ukrajinsky. Tak hovorili vraj ešte aj kolonisti v čase, keď sa usadzovali v Báčke. Až tam sa "poslovačili". Rozhodne to odmietol nórsky rusista Olaf Broch: v celkom inom prostredí nemohlo vzniknúť také isté nárečie, akým sa hovorí nad Tisou (1898). Ani Čech, F. Pastrnek, nepochyboval o pôvodnosti vsl. reči nad Tisou a v Báčke. Keď o vtedy akútnej problematike referoval v Slovenských pohľadoch 1899 J. Škultéty, ako "šidlo z vreca" dral sa mu apriorizmus "miešanosti". Vraj predkovia Keresturcov a Kucury už v pravlasti boli "nakvasení... infekciou... slovakizujúcich vlivov" a v Báčke ich vraj doslovakizovali "pôvodní Slováci" z Oravy.
Sedliackemu rozumu stačí vidieť pamätníky z Kožuchova, Kerestura, Malčíc..., aby uveril očiam, lebo svoju reč pozná. Hlavy, zaťažené fikciami nacionalizmov, dlho mudrovali o neznámom a nechcenom: nie a nie veriť tomu, čo ich predsudky vyvracia.
Tzv. "supernacionáli" zvykli viniť len susedné národy, že škodili ich národu. Nezvykli odhaľovať vinu vlastných činiteľov, ako ktorý škodil národu, keď ho netaktom alebo ľúbivou demagógiou zvádzal na cestu neosohu a nevýhod materiálnych aj duchovných. No bez sebakritiky.
Autor: ORH
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.