Topľou odhalili na budove obradnej siene v okresnom meste. Je však symbolom odmietania holocaustu a šialených ideí fašizmu o rasovej nadradenosti jedných národov nad druhými.
O zhotovení pamätnej tabule obetiam deportácie Židov rozhodli poslanci vranovského mestského zastupiteľstva a o jej umiestnení sa dohodli so Židovskou náboženskou obcou v SR. Člen jej prezídia Jaroslav Franek sa zúčastnil aj jej odhalenia a pred prítomnými na spomienkovej slávnosti uviedol:
"Sme súčasťou spoločenských vzťahov v majoritnej prevážne kresťanskej spoločnosti, v ktorej prevláda tolerancia."
Aj táto pamätná tabuľa by mala slúžiť ako memento, aby sme na toleranciu nikdy nezabúdali.
Medzi obyčajnými ľuďmi tolerancia nechýbala ani pred 60 rokmi. Príkladom toho môže byť Magdaléna Moyzesová z Vranova nad Topľou, ktorá na spomienkovú slávnosť pri príležitosti 60. výročia deportácie Židov prišla s barlou a zaspomínala si:
"Mala som veľa židovských spolužiačok a vychádzali sme veľmi dobre. Mám aj pamätník, čo mi písali."
Tento pamätníček dokonca priniesla na stretnutie so zopár bývalými spolužiačkami, s ktorými sa už desaťročia nevidela.
Ochotu dobrého spolunažívania a tolerancie pripomenul aj primátor mesta Vranov nad Topľou, keď v príhovore pripomenul, že pamätnú tabuľu umiestňujú na symbolické miesto na pozemkoch, ktoré voľakedy patrili židovským obyvateľom mesta:
"Myslím, že táto symbolika určite bude čosi znamenať pre nás všetkých aj pre budúce generácie, pre tých mladých, ktorým musíme ešte mnohé trpezlivo a dlho vysvetľovať."
Aj všetkým nám treba pripomenúť, že v roku 1939 Židia vo Vranove nad Topľou tvorili vyše 28 percent obyvateľstva a v okrese ich žilo 1 894. Z vyhladzovacích táborov sa však vrátilo len 120.
Anabázu deportácie prežila aj bývala Vranovčanka Ružena Haberová z Michaloviec. Deportácie v roku 1942 ju so "šťastím" obišli, ale nie jej sestru:
"Sestru zobrali napriek tomu, že otec vtedy vysolil kopu peňazí - 15 tisíc. Viete, čo to bolo, keď príjem nebol žiaden?"
Aj ju však deportácia neminula v roku 1944 a keď si na to čo len spomenie, hneď ju zalejú slzy:
"Kto mal decko, tak automaticky išiel do plynu. Potom donaha sa zobliecť a nasledovala ďalšia selekcia. S mamičkou nás rozdelili. Obzrela sa za mnou, a to bolo všetko. Z táborov sa nevrátili rodičia, brat, sestra, strýko... Proste nikto."
Prianím všetkých je, aby sa toto už nikdy neopakovalo a podobné pamätné tabule zostali len spomienkou na brutalitu minulosti.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
