frankov každému, kto nájde efektívny spôsob uchovávania jedla, hlavne pre potreby armády a námorníctva. Parížan Nicholas Appert, ktorý postupne pracoval ako sviečkar, sládok, výrobca nálevov a vinár, dostal nápad: prečo neuchovávať jedlo vo fľašiach ako víno?
Na svojom nápade pracoval nasledujúcich pätnásť rokov. Jedlo čiastočne tepelne upravoval, plnil do fliaš a uzatváral korkovými zátkami. Fľaše potom ohrieval vo vriacej vode. Po týchto nespočetných pokusoch došiel k záveru, že ak jedlo uzavrie vo vzduchotesnom obale, vzduch zvnútra je vypudený a nádoba je dostatočne zohriatá, jedlo vydrží.
Appertove vzorky (zelenina, omáčka a pod.) boli ponorené do mora na štyri mesiace a desať dní. Po otvorení boli vzorky jedla testované. Všetky sa uchovali čerstvé a na jedle neboli zaznamenané nežiadúce zmeny. Napoleon bol spokojný, pretože hlad oslaboval armádu viac ako bojové akcie. Appert tak dostal od Bonaperteho svojich 12 000 frankov.
Napoleonova armáda bola teda na dlhých pochodoch zabezpečená jedlom. Teraz prišiel rad na Angličanov. Armáda Jej Veličenstva nemohla zostať pozadu.
V roku 1810 udelil anglický kráľ Juraj III. patent Petrovi Durandovi za jeho myšlienku uchovávať potraviny v sklenených nádobách, keramike, cínovom plechu alebo iných kovoch či pevných materiáloch.
Durand chcel prekonať Francúzov vynález. Poslúžil mu k tomu pocínovaný plech nádoba z neho mohla byť vzduchotesne uzatvorená rovnako ako fľaše. Naviac nebol krehký ako sklo a lepšie sa s ním manipulovalo. Tak vznikla klasická valcová nádoba konzerva.
Durand však sám konzervy nevyrábal. O ich výrobu sa postarali dvaja iní Angličania, ktorí využívali jeho patent: Bryan Donkin a John Hall. Po viac než ročnom experimentovaní založili konzerváreň a v roku 1813 poslali britskej armáde a námorníctvu konzervy na odskúšanie. O rok neskôr boli konzervy zaslané tiež na britské vojenské základne a je iróniou osudu, že na zozname bol aj ostrov Sv. Helena, ktorý bol určený Napoleonovi na exil.
Konzervy sa postupne začali šíriť a vyrábať aj v ďalších krajinách. Najprv v Nemecku, neskôr aj v Amerike, kam si ich brali anglickí usadlíci. Jedným z nich bol aj Thomas Kensett, ktorý by mohol byť nazývaný aj otcom konzervárenského priemyslu v USA. Založil malú továreň v New Yorku a zásoboval Ameriku prvými konzervami s ustricami, mäsom, ovocím a zeleninou. Spočiatku to boli konzervy sklenené, neskôr po udelení patentu prezidentom Jamesom Monroom z pocínovaného plechu. Rozvoj konzervárenského priemyslu v USA urýchlila zlatá horúčka v roku 1849 a neskoršia občianska vojna. Vojaci, zvyknutí na konzervované jedlo, pokračovali v tejto "praxi" aj doma, a tak spotreba konzerv po vojne vzrástla až na 30 miliónov ročne. Dnes sa ich za rovnaké obdobie v USA vyrobí 133 miliárd.
Okrem pocínovaného plechu sa v súčasnosti vyrábajú konzervy tiež z hliníkového plechu alebo oceľového s vhodnou povrchovou úpravou (hlavne z vnútornej strany budúcej konzervy). Plechovky sa vyrábajú buď ako dvojdielne, t. j. dno a steny sa zhotovia tzv. ťahaním z jedného kusu a druhú časť tvorí viečko, alebo trojdielne, t. j. stena, dno a viečko sa vyrábajú zvlášť.
Autor: ji
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
