Slovenska nie je veľká, stretnúť tu našinca je vzácnosť. Zastavujú sa tu hlavne turisti zo západnej Európy smerujúci k letoviskám južných morí.
Vhodný prístup do pohoria Fagaraš je z odbočky po 40 km z cesty č. 1 z mesta Sibiu do Brašova. Na smerovej tabuli je označenie Bilea Lac a Curtea de Argeš. Táto cesta je známa ako Transfagarašská. Je dlhá 95 km, má 28 mostov, 550 mostíkov a vo výške 2 040 m tunel s dĺžkou 888 m. Je to novšia cesta a na rumunské pomery dobre udržiavaná. Má však značné stúpanie. Krásne bukové a vyššie už len ihličnaté lesy sa tiahnú až k stanici lanovky Bilea Cascada (n. v. 1 234 metrov). Tu sa treba zdržať. Reštaurácie a hotel, ktoré sú v susedstve lanovky, poskytujú počas celého dňa stravovanie, prípadne ubytovanie. Dolina, tiahnúca sa až k vodopádom, ponúka trávnaté priestory na stanovanie alebo kempovanie.
Dostať sa odtiaľ k jazeru Bilea vzdialenom 10 km a potom prejsť hrebeňmi Fagarašu na južnú stranu, môžeme vyznačenými turistickými chodníkmi okolo potoka a vodopádov. Aj trasa lanovky vedie ponad horský potok, ktorý na skalných zrazoch vytvára prekrásne vodopády, ktoré môžeme vidieť aj počuť od spodnej stanice lanovky. My sme pokračovali Transfagarašskou cestou. Práve ju odtiaľ až po vrchol pokrývali novým asfaltovým kobercom. Tu sa vyplatí zastaviť na parkoviskách. Z nich je nádherný výhľad do dolín, v ktorých vidieť a počuť zurčať horské potoky. Za pekného počasia vidieť až do oblasti Sibiu. Cesta na viacerých miestach je vysekaná do skál a chránená betónovými stropmi pred padajúcimi kameňmi. Tu sa už stromy tratia a vidieť iba roztrúsené menšie skupinky kosodreviny. Milovníci horskej flóry môžu vychutnávať krásu rozľahlých rozkvitnutých a voňajúcich alpských lúk. Salaš, vzdialený asi 100 m od cesty, sa vyplatí navštíviť. Je tam stále niekto z pastierov a rád predá nejakú salašnícku špecialitu, vrátane baraniny. Tisícové stáda oviec, pripomínali na svahoch a hrebeňoch skôr kamzíkov. Šplhali sa za čerstvou pastvou do výšky 2 200 m. Strmá asfaltová cesta sa čím ďalej tým viac kľukatila vo vysokohorskom, už len trávnatom prostredí a obchádzala nebezpečné skalné partie. Rovina, ku ktorej sme sa pod hrebeňom priblížili, to bolo veľké parkovisko. Na pravej strane označené značkou - miesto na kempovanie a táborenie. S našim karavanom sme stáli vo výške 2 040 m. Vedľa, na skalách, sa beleli veľké jazyky snehu. Celé vysokohorské stredisko Bilea, v najväčšom pohorí Južných Karpát s najvyšším vrchom Moldoveanul 2 543 m, je súčasťou prírodnej rezervácie. Niekoľko stanov sa skrývalo za rozptýlenými skaliskami v rozprávkovom priestore, popretkávanom malými potôčikmi s ľadovou vodou. Ony sú zároveň aj jediným zdrojom vody pre táborisko. O ár minút po našom zaparkovaní nastala čiastočná tma a viditeľnosť bola skoro nulová. Vraj sa to tu stáva cez leto častejšie. Hlavne popoludní, keď z dolín začne stúpať hmla hustá ako mlieko a výrazne sťažuje orientáciu. Vyjasnilo sa až k večeru. Pri typickom priebehu začína aj končí deň krásnym slnečným počasím. Hoci v predchádzajúcich dňoch sme zažívali silné letné horúčavy, tu hore, koncom júla teplota v noci vystupovala len pár stupňov nad nulu. Naši susedia pod stanmi zakladali skromné ohníčky, aby sa mohli zohriať. Dreva je tu nedostatok a musia ho doniesť z nižšieho pásma, kde sú nejaké drevnaté porasty. Asi najlepšie na to bola pripravená skupina mladých švajčiarskych turistov. Drevo doviezli so sebou.
Štýlová budova záchrannej horskej služby, označená veľkým červeným krížom, vzdialená niekoľko metrov od táboriska, dobre zapadá do tohto skalnatého prostredia. Na druhej strane cesty je horský hotel s reštauráciou, dobre vybavený a prispôsobený aj na núdzové prespanie väčšieho počtu turistov. Starý hotel stál na protiľahlom brehu jazera Bilea. Sú z neho už len ruiny, zničil ho požiar. Ďalšie ubytovacie zariadenia v blízkosti jazera, v čase našej návštevy, boli pred dokončením.
V horúcom lete je tu príjemne takže sa môžete vybrať na bližšie či vzdialenejšie hrebene alebo vrchy. Všetky turistické trasy začínajú pri horskom hoteli a pri jazere Bilea, takže aj menej zdatný turista si môže vybrať nenáročnú cestu po okolitých svahoch alebo hrebeňoch. Časovo náročnejšia 7-hodinová túra na 2 136 metrový vrch "Pograda" alebo 8-hodinová na 2 535 m vysoký "Negoioul". Pre pohodlnejších a romantikov sú zaujímavé trasy k neďalekým ľadovcovým jazerám v susedných dolinách. Pôvabne zapadajú do zeleného koberca spestreného horskými kvetmi. Tu môžete stretnúť akurát dobráckych pastierov oviec, ktorí ochotne pozývajú turistov na žinčicu alebo syr. Z väčších jazier alpského typu južnejšie od jazera Bilea sú jazerá Kapra a Kelcun.
V ceste ďalej na juh sme pokračovali tunelom, ktorý začína hneď za strediskom Bilea. Fagarašská cesta prechádza pod hrebeňom vo výške 2 040 m a dĺžke 888 m. Prechodom cez tunel sme sa dostali na južné svahy pohoria. Množstvo serpentín a prudký spád na asi 30 km úseku vyžaduje veľkú pozornosť vodiča. Skalné scenérie sa odporúča obdivovať len z parkovísk. V nižších polohách a s približovaním sa k umelému jazeru Vydraru sú vhodné miesta na kempovanie a táborenie. Hlavne západné brehy jazera a čistá teplá voda sa využíva na rekreáciu. Verejnosti slúžia viaceré ubytovacie a stravovacie zariadenia rôznej kvality.
Odtiaľ môžeme pokračovať k Čiernemu alebo Egejskému moru. Kto sa chce vrátiť naspäť domov, môže ísť cez mesto Rimnicu Vilcea a Sibiu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
