koncentračných táborov. Mnohí sa neubránili slzám, keď zaznelo z detských úst meno ich blízkeho.
"Každý človek má svoje meno" bolo mottom podujatia, ktoré zorganizovalo združenie Ukrývané dieťa Slovensko po prvý raz v histórii. Išlo o pietnu spomienku na židovské obete, odvlečené v máji 1944 do táborov smrti. Podľa posledných prameňov to bolo až 15-tisíc ľudí. Modlitbu za zomrelých predniesol košický rabín Josi Steiner. Spolu s ním zapálili oheň v menore členovia združenia Ukrývané deti.
Čítalo sa zo zoznamu zavraždených obetí. Zostavovali ho celý rok a ako prezradila Miriam Gálová, ešte stále nie je kompletný. Zaevidovali len tretinu mien. Združenie Ukrývané dieťa má zámer dokončiť ho. Časť informácií získali z Múzea holokaustu Yad Vashem v Izraeli, ďalšie zoznamy pomohli skompletizovať príbuzní odvlečených, ktorých oslovovali prostredníctvom médií a internetových stránok. Rodinní príslušníci sú totiž väčšinou roztrúsení po celom svete.
Tí, ktorým osud dožičil aby prežili, sú tu aby mohli hovoriť. Patrí k nim aj členka združenia Ukrývané deti pani Zuzana Neuwirthová-Zahlerová. Vojnu zažívala ako dospievajúce dievča. Koncentračnému táboru sa v 42. roku vyhla iba vďaka tomu, že včas ušli. Jej otec však už nestihol. "Bývali sme vtedy v Prešove. Prišli si preňho. Stačil nám ešte povedať: Utekajte. Ja si najviac pamätám to, že som mala halinové čižmy a na tie sa mi nalepilo blato. Začala som hysterčiť, že už nevládzem. Div ma ostatní neprizabili od strachu, že ich prezradím. Mali sme tu v Košišicaich príbuzných, ktorí nás lifrovali do Budapešti. Keď potom Maďarsko obsadili Sálasyho vojaci, ušli sme späť. Otca napokon pustili a potom sa ukrýval tu blízko v Lemešanoch. Potom po nás poslal nejakú ženu, ktorá mala na maďarskej strane polia. Priniesla nám dedinské šaty, aby sme sa prezliekli. Dostala nás späť do Košíc a potom sme v Lemešanoch pobudli chvíľu s otcom. Krátko na to sme však zas ušli, lebo nám povedali, že hrozí deportácia. Ostávalo nám už iba ukryť sa v horách. Bolo to 15. septembra 1944 krátko po potlačení SNP. Keď nás sused viedol, okolo už prechádzali nemecké vojská. Naivne sme si mysleli, že vojna sa končí o chvíľu. Ťahalo sa to napokon až do januára 1945. Prežívali sme ťažko, chvíľu sme bývali v jaskymni v lesoch pri Novej Vieske neďaleko Družstevnej. Keby sme vtedy mali pri sebe jed, tak tu nie sme. Bolo to hrozné. Boli sme zúfalí a zničení. Trápili nás choroby. Našťastie nás potom obajvili nejakí mládenci. Neudali nás, ale pomohli nám a odviedli nás do bunkra, ktorý si postavili pre prípad, že tadiaľ povedie fronta. Strávili sme tam posledné mesiace vojny. Bol to pre nás luxus, ako keby sme mali hotelový apatrmán. Konečne strecha nad hlavou, jedlo," spomína si pani Neuwirthová.
S bratmi Fujdovcami, ktorí zachránili jej rodinu sa stretáva dodnes.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
