ligovej futbalovej súťaže na Slovensku. Týmto dňom sa prešovský futbalový klub ŠK Slávia Prešov uložil k predčasnému zimnému spánku. Vtedy ešte nik netušil, aká bude jeho dĺžka a nikto ani len nepomyslel, aké to bude mať následky pre ďalšiu činnosť klubu a vôbec či bude ešte existovať.
Oslobodenie Košíc a Prešova prinieslo aj moje presťahovanie sa s rodinou do Košíc, no netušil som ani vo sne, že sa toto mesto stane mojím novým pôsobiskom v kariére. Bol som žiakom gymnázia v Prešove a hráčom mužstva ŠK Slávia Prešov, preto moja prvé cesta viedla do Prešova, aby som sa presvedčil o tom, kedy začne vyučovanie na gymnáziu, pretože som bol pred pred maturitou. V meste som nestretol nikoho z futbalových priateľov a preto som sa informoval len o škole. Nik mi nevedel dať odpoveď, nakoľko sa skoro polovica obyvateľov vysťahovala. Vrátil som sa domov do Košíc a už vo februári nastúpil do 8. triedy gymnázia. Stal som sa žiakom II. štátneho gymnázia v Košiciach na Poštovej ulici, kde som ukončil štúdium aj maturitou.
Koncom marca 1945 ma v škole navštívil vo vojenskej uniforme kapitán futbalového mužstva ŠK Slávia Prešov Jožko Kuchár, s ktorým som tri roky tvoril v Prešove ľavú stranu útoku ligového mužstva. Toto stretnutie sa nedá opísať, obidvaja sme vyronili niekoľko sĺz radosti zo stretnutia. Vtedy mi povedal, že slúži v kasárňach na Poštovej ulici, sú s ním naši obrancovia Hladoník a Šitár a on organizuje Armádnu XI. ČSR. Medzi vojakmi povyberal dobrých futbalistov pre uskutočnenie prvého zápasu na oslobodenom území medzi Armádou XI. ČSR a ŠK Jednota Košice a ponúkol mi miesto v mužstve. Prijal som a odporučil som mu na post stredného obrancu svojho spolužiaka, ktorý so mnou sedel v triede v jednej lavici - Emila Gašpara. Tak sme sa obaja dostali do mužstva, ktoré nastúpilo proti košickému celku. Bola to veľká slávnosť a my "vojaci" sme porazili vtedy ŠK Jednotu Košice 5:4. Pýtal som sa Kuchára, ako to bude s futbalom v Prešove. Vtedy mi doslova povedal: "Milan, v Prešove še zošaleli. Šak poznaš Toňa Benčika, Romana Bardijovského a ďalších zbujnikoch, oni chceli mac namesto Slavii Snahu. Nedohodli še a dali novemu klubu meno PTS (Prešovský telovýchovný spolok). Že so a jak budze, to ci nepovim, bo sme šiske roztracene po celim Slovensku. My, vojaci a ty sme v Košicoch, Gejza Šimansky a Ďoďo Steiner narukovali do Popradu na vojenčinu, Kušnír tem zostal v Bratislave a o ďalšich ani neznam."
Po tomto oznámení a po zápase s ŠK Jednotou Košice som dostal ponuku hrať za Košice a trénovať s mužstvom. Ponuku som prijal a trénoval som a hral aj priateľské zápasy na oslobodenom východe. Stále som bol hráčom Prešova a o prestupe do Košíc som neuvažoval, pretože som mal pred očami ukončenie štúdia na gymnáziu. Ono to v tom čase bol taký, ako sa povie, bezprávny úsek a každý futbalista mohol hrať, za ktoré mužstvo chcel. Nešlo o súťaže, ale o to, pokračovať podľa možnosti vo svojom vyvolenom športe. Celkom inak rozmýšľali "futbaloví mudrci" z Prešova. Do Košíc koncom apríla dokonca vyslali pre mňa "Komando" na čele s kapitánom Pavelkom (dodnes neviem, kto to bol), aby ma uniesli do Prešova. Košická VB, ktorú môj otec zakladal, im to prekazila, a až vlani zásluhou priateľa, bývalého reportéra rozhlasu, som sa dozvedel, že v tom čase som dostal od "peteesky" trest vo výške 12 mesiacov. Už ten pokus o únos mi zamotal hlavu, čo to len v tom Prešove bude, keď futbal tam začali robiť ľudia, akých mi spomenul Jozef Kuchár.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
