ktorá prehrala ligový duel s Tatranom 1:8. Vystrieľal si v ňom titul streleckého rekordéra v jednom zápase. Dodnes je jeho držiteľom, takže brada mu poriadne narástla. Staršia fanúšikovská generácia vie, že ide o Alojza Martinčeka, rodáka z Michaloviec, ktorý však svoje detstvo prežil a futbalovo rástol na Karafovej lúčke v Trebišove. Odtiaľ viedla jeho hráčska púť do Jednoty Košice, na vojenčinu do RH Brno, po návrate zo základnej vojenskej služby opäť zakotvil v Jednote, potom hral v Prešove, ale kopačky zavesil na ligový klinec v Košiciach vo VSS. Od futbalu však neodišiel ani potom, pomáhal mu všade, kde ho požiadali o pomoc, či radu. Tak to robí stále, aj keď dnešný deň je pre tohto bývalého kanoniera a všestranného športovca príležitosťou obzrieť sa späť, veď v plnom zdraví sa zajtra dožije sedemdesiatky.

Od roku 1961 môže v máji rok čo rok pred narodeninami osláviť aj nevšednú kanonádu. V súvislosti s ňou sa od tých čias objavili viaceré nepresné informácie. Dokonca tí istí autori raz tvrdili, že nezabudnuteľné vysoké víťazstvo Prešova nad Slovanom Nitra sa zrodilo 6. mája, potom zasa, o dva dni neskôr, ba objavil sa v spomienkach aj 9. máj. Všetci však svorne tvrdili, že zápas bol v nedeľu, hoci ho zohrali v pondelok 8. mája. To bol najslávnejší deň v kariére Lojza, lebo siedmimi gólmi sa natrvalo zapísal do histórie čs. futbalu. V zápise o stretnutí brniansky rozhodca Kusák uviedol iba šesť, a keďže aj vtedy platilo, že rozhodujúci je jeho údaj, ostalo pri poltucte aj preto, že v tých časoch ešte neboli videá, takže muž v čiernom nemohol na tento moment reagovať. Ako mohlo dôjsť k takémuto omylu? "Deň po zápase v Československom športe, Smene, v Pravde i v Rudom práve bola zmienka o siedmich góloch, vo Východoslovenských novinách o siedmich s otáznikom, v Práci i v niektorých ďalších novinách písali o mojom poltucte. Ono to bolo tak... Keď som vyšiel spod sprchy ako posledný, vtedajší tajomník Tatrana a vedúci mužstva pán Mesiarik mi povedal, ako nahlásil strelcov. Rozhodca Kusák potom do zápisu napísal šesť mne a dva Lacovi Pavlovičovi. Ja som reagoval slovami, ako ste dali, tak to bude, bral som to tak, akoby sa nič nestalo." Čo asi pána Mesiarika viedlo k takémuto omylu? Po Martinčekovej strele sa lopta len-len dokotúľala celým objemom za bránkovú čiaru tvrdí očitý svedok tejto situácie, dlhoročný fotoreportér Róbert Berenhaut ale Laco Pavlovič ju ešte pre istotu dotlačil do siete, no na tribúne nemohol tento moment nik postrehnúť. Aj tak však Lojzo na tento zápas spomína najradšej a na prešovskú zostavu Večerka Varga, Čepček, Janoščin, Bomba, Rias, L. Pavlovič, Kozman, R. Pavlovič, Martinček, Kulan nikdy nezabudne. A na stretnutie? "Nastupoval som naň, ako na ktorékoľvek iné. Nemal som ani len predtuchu, čo sa stane. Dokonca herne sa mi zo začiatku veľmi nedarilo, nuž strieľal som, a dosiahol to, o čom sa mi ani neprisnilo. Prvý gól som dal krížnou strelou mnohí o nej tvrdia, že vraj v tomto stretnutí to bola najkrajšia ďalšie dva som dal z dvadsiatich metrov, jeden asi z tridsiatich a ostatné zo spletitých situácii. Pritom Nitra mala v tých časoch dvoch vynikajúcich brankárov. Paduch po siedmom góle už nevydržal, vystriedal ho Kubačka, ale o chvíľu som rozvlnil sieť aj za jeho chrbtom. Sypalo mi to tak, že možno by som dal aj ďalší, ale potom ma tréner Jačiansky stiahol z trávnika. Keď som ho opúšťal, hľadisko mi pripravilo také ovácie, aké som nikdy predtým, ani potom, nezažil." Za góly nedostal žiadne mimoriadne ocenenie. Vlastne... Pri odchode zo štadióna mu hlavný usporiadateľ stisol pravicu aj s obálkou, v ktorej mal špeciálnu odmenu dva cukríky. A čo je ešte zaujímavé, v jednom z prospektov prešovského Tatrana z roku 1992 pod titulkom " Ligový rekordman 1961" v texte pod obrázkom čítame: "Borzi PhDr. Alojz Martinček v jedinom ligovom stretnutí proti Nitre strelil sedem gólov." Z týchto slov je napokon jasné, že zeleno-bieli síce oneskorene, ale predsa len uznávajú Lojzovu rekordnú sedmičku, ktorá robí reklamu nielen strelcovi, ale aj klubu. Pri debatách o tomto nezvyčajnom stretnutí často dodáva: "Viete, čo to bolo dať toľko gólov v prešovskom drese, keď v tom čase mal pre útok k dispozícii kanonierov Laca Pavloviča, Petroša, Gavroňa, Kulana, či Kozmana?

Stále neprekonaný rekordér bol zaujímavým kanonierom. Keď mu začalo sypať, s brankármi súperov to vyzeralo zle-nedobre. Raz sa vo farbách Trebišova proti Michaľanom podpísal pod výsledok 14:0 deviatimi a v pohárovom zápase v košickom drese proti Krompachom rovným tuctom gólov. Rád si spomína na dva góly, ktoré strelil v lige proti Baníku Ostrava. " Jeho brankára Dvořáka som v Košiciach prekonal takmer od tribúny. Loptu z vhadzovania mi prihral Kvašňák, ja som si ju prehodil kolenom a z voleja bombou asi z 35 až 40 metrov rozvlnil sieť. V Prešove som zaskočil ďalšieho brankára Baníka Mokrohajského. Skoro celý čas sme boli pod tlakom súpera, ale z rýchleho protiútoku som strelil jediný gól zápasu. Od tohto muža sa mi ušlo uznanie, že viem nečakane prekvapiť, a že útočníka takéhoto typu by brala všetkými desiatimi aj Ostrava."

Strelec býva takpovediac ozdobou každého útoku. Martinček však obstál aj medzi tromi žrďami. Ako sa na bránkovú čiaru dostal? "Ešte v trebišovskom drese som raz mal poranené slabiny. Behať som nemohol, ale trénovať som chcel. Na tréningu som sa postavil do brány a chytal. Pred jedným divíznym zápasom sa nám nečakane zranili obaja brankári Ganóczy a Fačko. Dostal som preto príležitosť medzi žrďami. Samého ma prekvapilo, že sa mi darilo. Chytal som niekoľko zápasov, a keď sa brankári uzdravili, vrátil som sa do útoku. Dokonca aj v drese Jednoty som po zranení našich gólmanov chytal v košickom derby proti Lokomotíve. Zápas sme vtedy vyhrali a postúpili do I. ligy."

Obávaný kanonier prežil toho naozaj dosť. Po skončení pedagogickej fakulty a krátkom pobyte v košickej Jednote narukoval ako prvý Slovák do RH Brno, kde v hokejovej spoločnosti Vlastimila Bubníka, Dandu, Prošeka a Koloucha pomohol pre metropolu Moravy vybojovať najvyššiu futbalovú súťaž. O to isté sa potom zaslúžil po návrate z vojenčiny v drese Jednoty. Odolal ponuke Sparty, možno by išiel do viedenskej Vienny, ktorá mu ponúkala 600 tisíc šilingov, ale v tých časoch brány na západ boli pre našich futbalistov zatvorené. Chcel ho dokonca aj manažér Liverpoolu, pretože proti FC podal životný výkon, ale z rovnakých dôvodov nepochodili ani Angličania. S loptou však má aj ďalšie nezabudnuteľné zážitky z Turecka, či zo Švédska a mnohých ďalších krajín. Po úspešnom účinkovaní v prešovskom drese sa vrátil v lete 1963 do Košíc, kde v drese VSS hral v ročníku 1963/64 s týmito hráčmi: Švajlen, V. Jutka Š. Jutka, Piršč, Csakvári, Pavlík, Š. Tóth, Pintér, Felszeghy, Šomoši, Kánássy, Strausz, Kassai Švarc, T. Tóth, Müller a Mravec. Po sezóne, v ktorej pomáhal populárnemu Jačimu v role asistenta, skončil ako 32-ročný s aktívnou činnosťou. Futbal však neopustil. Úzko spolupracoval nielen s trénerom Š. Jančianskym, ale potom aj s J. Venglošom. Vlastne na Martinčekovej škole na Trebišovskej ulici vznikli prvé prípravky VSS, ktoré sa stali prakticky základným kameňom dnešnej liahne 1. FC Košice. Roky sa venuje košickým internacionálom, veľa robí aj ako podpredseda Olympijského klubu v Košiciach, stále je koučom tímu Internacionáli VSS Košice, ktorý sa snaží pre propagáciu futbalu robiť stále veľa.

V návale stále pestrej činnosti nemá čas myslieť na dokopané kolená, hoci zajtra zaklope aj na jeho dvere sedemdesiatka. Je vyšperkovaná ako bohatou pedagogickou prácou, tak aj nevšednou futbalovou aktivitou, či prepotrebnou rodinnou pohodou. Zaželajme mu veľa zdravia, aby mohol splniť ďalšie svoje plány a predsavzatia.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.