Spomienka na šampionát v Taliansku, keď ČSR siahala po zlate

Druhé majstrovstvá sveta vo futbale v roku 1934 boli v Európe - v Taliansku. Domáci ešte na jar pozvali na priateľský zápas Rakúsko a hostia na čele

so stredným útočníkom Pepi Bicanom Talianov vyprášilo 4:2. Tento viedenský Čech exceloval, a tak hostitelia urobili všetko preto, aby na MS obstáli čo najlepšie.

Podujatie sa uskutočnilo bez víťaza z Montevidea, pretože Uruguaj ignoroval kvôli prvým MS Európu. Na scénu však prišlo mužstvo ČSR, ktoré prešlo kvalifikáciou. To sa nepodarilo Juhoslávii, ktorá v Uruguaji hrala v semifinále. Futbalisti ČSR odcestovali do Terstu, kde hrali prvý zápas proti Rumunsku, pod vedením prof. Dr. Pelikána v tomto zložení: brankári: Plunička a Patzelt, obrancovia: Burger, Ženíšek, Čtyřoký, záložníci: Košťálek, Vodička, Čambal, Krčil a útočníci: Junek, Svoboda, Silný, Sobotka, Nejedlý, Kopecký, Puč a Kalocsay (v jeseni v roku 1945 tréner ŠK Jednota Košice). Bolo zaujímavé, že vo výprave ČSR nebol tréner, lekár ani masér! Okrem brankára Patzelta z Teplíc ostatní boli hráči z pražskej Sparty a Slavie s jedným Slovákom Čambalom a jedným Maďarom Kalocsayom (vtedy hral za Spartu). Zápolenia sa hrali vylučovacím spôsobom, kto vyhral, ten postúpil, kto prehral, cestoval domov. S Rumunskom po ťažkom zápase sme poslali súpera domov po víťazstve 2:1. Naša cesta potom viedla do Turína, kde sme sa stretli s mužstvom Švajčiarska. Ani to nebol ľahký duel, pretože sme zvíťazili po veľkom boji 3:2, a tak sa ČSR dostala už do semifinále - v Ríme čakalo Nemecko. V tom čase vo Florencii sa stretli mužstvá Talianska a Španielska. Za pomoci rozhodcu porazili domáci Španielov (títo po zápase plakali) a tak až po opakovanom zápase (prvý skončil aj po predĺžení nerozhodne) postúpili do semifinále, kde potom hrali s mužstvom Rakúska. Futbalisti ČSR v Ríme porazili Nemecko 3:1 a boli vo finále. Taliani porazili len 1:0 v Miláne Rakúšanov a boli tak druhými finalistami.Rím sa pripravoval na vyvrcholenie a už dopredu bolo jasné, že Taliani musia tento šampionát vyhrať. Dovtedy im pomáhali rozhodcovia a preto "povolali na pomoc ešte aj Pána Boha a všetkých svätých". Tak sa aj stalo dňa 10. júna 1934.So štátnou zástavou, ktorú za ČSR niesol Jirka Sobotka, nastúpili na ihrisko všetci hráči, teda aj náhradníci, aby sa potom z ihriska vypratali, pretože v tom čase sa hráči nemenili a mohlo ich byť len 11. Naši odolali počiatočnému náporu Talianov, ale už v prvom polčase sa nám stala nepríjemná vec, keď sa zranil záložník Krčil a do konca zápasu hral so zraneným členkom. Polčas skončil nerozhodne 0:0 a čuduj sa svete, ČSR v druhom polčase získala prevahu. Bol to urputný boj. Ferraris fauloval nášho Puča a na zemi ho kopol do hlavy. Na pomoc pribehol k nemu redaktor Petrů a čpavkom prebral Puča z mrákot. Aj keď mu striekol do očí, aj tak to bol práve on, ktorý dal vedúci gól ČSR. Potom trafil Sobotka do žrde. Keď tesne pred koncom Meazza odstrčil rukami nášho Ženíška, strelil Orsi vyrovnávajúci gól. Predlžovalo sa a šťastie nás opustilo. Taliani strelili víťazný gól a stali sa majstrami sveta. Naši futbalisti boli morálnymi víťazmi, ale dostali sa iba k striebru.