dnes; Slovák i Slovan sa prekladalo jednako Slavus, Slawe, tót. Nato pribudla romantika panslavizmu, že Slovák je sám v sebe "učinený Všeslav" a jeho reč "prajazyk" Slovanov. I preto si slovenský pisateľ nekomplikoval život diferenciáciou, čo zo slavík v maďarčine nejde identifikovať s údajným Pôrajazykom" v stredoslovenských horách. Napokon v dosahu téz "všeslavov" nebolo pomyslenia na vplyv reči susedov, údajne "miešaniny" z nedávna.
Pred týždňom sme konfrontovali pamätníky slovenského jazyka z čias, keď ešte nežil ani Štúr ani Bernolák, s predsudkami romantikov všeslavov a ich ozvenou v zahraničí. Z protirečivosti faktov a predsudkov vidieť, že "pravda víťazí" nie automaticky poznaním. Chcenie uznať poznané rozhoduje. Diktát, moc zvláda viac než pravda, no nie navždy. Časy sa menia a mysle s nimi tiež: to dáva šance pokroku, širšiemu obzoru. O taký ide Vsl. slovníku, ktorého dva diely vydalo Universum (Prešov 2002).
Kto posudzuje deje minulosti podľa súčasného stavu, ten nevie objektívne chápať rozdielne reakcie krajov. Ľud na východe poburovali sociálne neduhy (sedliacke povstanie 1631, 1831). Boj "za tú našu slovenčinu" typizoval západ, kde od nej bočila "suchá ratolesť" (šľachta). Pred oficiálnou maďarizáciou "panyi Derycska" herečka z Pešti nebola jediná, čo ju "tót" (vsl. hovor) na uliciach miest i v pánskych salónoch Košíc zarazil (Déryné naplója III., Bp. 1879, s. 293). Na východe rečou vsl. ľudu hovorili aj vzdelanci a panstvo. Väčšina mešťanov (Košice: 6 783 osôb) hovorila okolo r. 1860 tromi jazykmi. Medzi 1 161 vzdelancami, čo vedeli po latinsky, nebol jediný Košičan, čo by nehovoril slovensky (údajne Platha). Mešťania aj statkári vo vsl. reči aj veršovali na pobavenie k osobným oslavám či irónii politikov /klapancie). Ako zvláštnosť opísal hovor "po našim a mi tótneyelvönkön" v panských rodinách, pri anekdotách "temer výlučný", S. Czambel v diele z r. 1906.
Po dlhé veky reč ako etnograficum rodného kraja ľudí spájala. Deliť krajanov podľa jazyka to bolo politicum éry nacionalizmov. Stopou po slovensko-maďarskom bilingvizme stolíc Uhorska, po kontaktoch polyglotných kupcov s obyvateľmi stolíc v Potisí a najmä po tvorivom súžití poddaných maďarskej i slovenskej reči na panstvách v pomedzí dištriktov Predtisia a Zátisia sú slová vsl. pôvodu v maďarčine. Výskyt takých špecifík po Csongrád dáva myslieť aj na podiel preduhorských predkov, nielen na kolonistov z vsl. stolíc.
Horné Potisie po Novohrad (Matru) na západe a Csongrád na juhu vymedzil maďarský bádateľ E. Moór v r. 1930 ako jazykovo svojrázny celok preduhorských Slovanov. Spätosť územia bola i prv známa archeológom aj historikom. Pribudlo len zistenie, že stredoveké miestne názvy po nich majú ráz východoslvoenskej reči. Svojráz uvedeného územia vychádza aj zo slabík v maďarčine ako ich uvádza Kniezsovo dielo z r. 1955 "Maďarské slová slovanského pôvodu" (A magyar nyelv szláv jövevény szavai). Š. Kniezsa analyzuje pôvod slov nielen spisovných, ale aj maďarčiny, frekventovanej v regiónoch či časti stolíc. Z tej prednosti diela prvý raz systematicky na Slovensku čerpe Vsl. slovník z r. 2002.
Spomedzi výpožičiek v maďarčine, ktorých frekvenciu Š. Kniezsa udáva v uvedenom rozmedzí Potisia, vyberáem: bozsekal, bozsik, bradavka, braterkinya, bridos, budar, butka, csávig (z sčavik, šťavel), cserpál (načrievať), csoroszlya (čereslo), druslyák, karpely (kvaka), pátyosz (z pačes), pratál (z pratac, upratovať, č. uklízet), pup (z pupek na chlebe), pupák (z pipňák, piplavec), putnok, puzsa, puzderák (z pozdrav/-ek), repcsin (z repčeň), sandra (z švandra), susinka, szalad (z slad), szamorodni, szátyva (zo stativa na krosnách), szirkó (zo syrkac), szpurkál, sztrapka (zo strapek), szuszék, varkocs, zabridál (zo zabridzic), zajda, zamiska, natracene, zavadzal (prekážať), zelenec (druh hrozna), zmok (škriatok), zsoltina (zo žoltyňa, žlť).
Zo špecifík maďarčiny, ktoré Kniezsa vyvodí z Abova, vyberáme: bandurka, brazleta (z brazoletňa), hlyebarka (predavačka chleba), kosulya, kujaga (z kuľaga), jujok (z ľulek), macal (z macac), misalovka, perszcenkar, pilka, pilkar, poturák (z polturák), spehács, surcik, szitka (zo sitko), topolya (z topoľa, topoľ), tracska (z traček), virkolák, viszip (z vysyp), vojacskinya, zapracska (zo zapražka). Z maďarčiny Gemera Kniezsa uvádza výpožičky: kravicska, kulyasa, mucsarka, papirnya, pazsrák, pencurák, svábely (síra), svablik, skripog (zo škripac), skrobál (zo škrobac), sztrikog (zo strikac), trepálkodni (z trepac se, teperiť sa). Z maďarčiny na juhu Zemplína eviduje kniezsa výpôžičky: bandurka, faszulyka, kocserha (žrď na hasenie), lopátka, pelény (plevňa), pomosznyik, vicsiri (vysčiric, vytreštiť) atď.
Je veľa výpožičiek v celomaďarskom slovníku, ktoré tvarom a významom majú najbližšie k východnej slovenčine: cserepar (škridliar), csopák, csupka (štica), harkely (chrchel), herlicska, kaláka (z kalika, mrzák), kár (z kvar), Karácsony (z Kračun, Vianoce), kászolód (z kasac, vysúkať), klet, klopkál (z klopkac), köszméte (z kosmatka, egreš), krucenyik, lepény (z ľapanik), lyapog (z ľapac, tárať), macsala (z mačanka, omáčka), méh (z mech, vrece), mohó (z machac, pláchať), mulya (z muľa, mulica), ne-nesztek (z na nace), pokróc (z pokrovec, koberec) varázsol (z vražic, čarovať), atď.
Každá výpožička v maďarčine aj z maďarčiny zachytáva stav reči v čase prevzatia. Pre identitu reči má taký význam, ako skameneliny pre archeológa. Výpoveď vzájomných výpožičiek vyhodnotí pokračovanie.
Autor: ORH
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
