grécko-katolícka eparchia dostala po prvýkrát pomocného biskupa s titulom biskupa midilského. Stal sa pravou rukou biskupa P. P. Gojdiča, OSBM, bol zároveň generálnym vikárom eparchie a prednášal na Vojenskej teologickej škole v Prešove.
V apríli 1950 odmietol prestúpiť do pravoslávnej cirkvi, hoci mu sľubovali, že sa stane jej metropolitom v Československu. Internovali ho a neskôr zatkli. Mimoriadne kruto ho mučili v smutne preslávenej Ruzyni v Prahe. Priam psychopaticky ho tortúroval vyšetrovateľ Milan Moučka (údajne žije v Prahe), potom Pich-Tůma (nedávno spáchal samovraždu v severných Čechách; mučil aj biskupa P. P. Gojdiča, OSBM, biskupa J. Vojtaššáka a Buzalku) a najmä vyšetrovateľ Jaroslav (používal aj meno Pravoslav) Janoušek (syn Antonína Janouška, predsedu Revolučnej vládnej rady tzv. Slovenskej republiky rád v Prešove; dodnes je po ňom pomenovaná v Prešove jedna ulica, ale Hopkova chýba). tento vyšetrovateľ pôvodne bol príslušníkom Červenej armády a v bojoch bol ťažko ranený do hlavy. Následkom zranenia sa stal mimoriadne agresívny. Sovietski poradcovia ho priviezli z Moskvy a nasadili práve na biskupa Hopka. Vyšetrovateľ Janoušek sa priam vyžíval v mučení biskupa Hopka a umelo predlžoval vyšetrovaciu väzbu. V. Hopko napriek sadistickému mučeniu vzdoroval krivým obvineniam a len čiastočne sa priznal. Na súde v roku 1951 v Bratislave otvorene označil svoje všetky výpovede za vynútené násilím. Bol odsúdený na 15 rokov väzenia, za údajnú podporu banderovcov na Slovensku a na ďalšie vedľajšie tresty. Následkom vyšetrovania a ťažkého väzenia začal trpieť silnou depresiou a somatickými chorobami. Až v r. 1964 mu prerušili trest a internovali ho v kláštore v Oseku pri Duchcove v severných Čechách, kde bol pod prísnym dozorom. Na Slovensko sa vrátil až roku 1968. V Prešove pôsobil ako svätiaci biskup. Následkom komunistického neľudského zaobchádzania vo väzeniach zomrel v Prešove 23. júla 1976, kde je pochovaný v Katedrálnom chráme sv. Jána Krstiteľa.
O jeho krutom a neľudskom zaobchádzaní, najmä vo vyšetrovacej väzbe sa dodnes zachovali písomnosti v pražskom štátnom archíve. Sám biskup Hopko neskôr o tom hovorieval: "To, čo som prežil, neželám nikomu na svete." O krutostiach voči nemu v Ruzyni porozprával aj mne.
Vo väzení sa niekoľkokrát usiloval o prepustenie na slobodu. Písal aj na Najvyšší súd do Prahy, ale bezvýsledne, pretože Krajský súd v Bratislave, senát pod predsedníctvom JUDr. Zdenky Colotkovej, odmietal jeho prepustenie v rámci amnestie a pražský súd len potvrdzoval rozhodnutia bratislavského súdu. Spomínaná predsedkyňa je manželka bývalého vysokého exponenta komunistického režimu Petra Colotku. Biskup V. Hopko však ani po roku 1989 nebol posmrtne rehabilitovaný, lebo o jeho rehabilitácii neexistujú relevantné dokumenty. Pokúšal sa o ňu aj sám roku 1968, ale jeho žiadosti boli zamietnuté. Doteraz nebol zrušený ani komunistický rozsudok nad ním z roku 1951.
Je paradoxné, že Dr. Gustáv Husák v roku 1950 zbieral a zabezpečoval dokumenty proti biskupovi V. Hopkovi, ale aj proti biskupovi P. P. Gojdičovi a neskôr sa s nimi stretol v leopoldovskom väzení. Istý čas bol v tej istej cele ako Dr. V. Hopko, ktorý Husákovi pomáhal vydržať vo väznici. Dr. Hopko mi rozprával, ako mu Husák na oplátku vyťukával na iné cely motáky, lebo ovládal morzeovku. Husák mu tiež rozprával, že už nevyjde z väzenia, ale ak vyjde, postará sa o obnovu gréckokatolíckej cirkvi. Roku 1968 síce došlo iba k povoleniu, nie však k obnove gréckokatolíckej cirkvi u nás, ale Husák zabudol na svojho spoluväzňa Dr. Hopka a vôbec mu nepomohol pri rehabilitácii, hoci bol už prezidentom ČSSR a tiež generálnym tajomníkom ÚV KSČ.
Autor: Andrej KAPUTA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
