keď to všade zíva prázdnotou. Len opodiaľ počuť detské hlásky. Ideme za zvukmi a je nám to jasné. Pár deťúreniec s obrovskými rozžiarenými očkami pozoruje pri práci ošetrovateľov slonov. Dopoludňajšia kozmetika sa dvom kolosálnym tvorom evidentne páči. Nič nenasvedčuje tomu, že už za pár hodín, keď príde na rad prvé popoludňajšie predstavenie, to tu bude vrieť. Teraz to na trávniku pôsobí ospalým dojmom, jediné, čo prekypuje životom, je malý yorkshirský teriér, ktorý sa okamžite začne domáhať pozornosti náhodných návštevníkov. To už z jednej z útulných maringotiek vychádza majiteľka cirkusu Anna Polachová.

Sadáme si na stoličku pred maringotkou, aby sme čo to povyzvedali o kočovnom živote cirkusantov. Práca, exotickejšia ako ktorákoľvek iná, je tvrdou drinou, to je nám jasné už na začiatku. Čo vedie také krehké sympatické žieňa, akou je pani Polachová, aby sa vydala na cirkusovú dráhu aj so všetkými úskaliami, čo prináša? "Vyrastala som v cirkusovej rodine, rodičia mali cirkus, prarodičia boli cirkusanti... Podobne aj môj manžel pochádza z takejto rodiny, je potomkom slávneho Ferdinanda Berouska. Mnohí z nás sme skončili v cudzine, polovica mojej rodiny žije v Las Vegas, sú tam už štyri roky, ešte tam ostanú asi desať a pôjdu do dôchodku."

Cirkusová tradícia sa teda tiahne celým životom pani Anny, podobne je to aj v prípade jej dvoch detí sedemročného syna Alexa a dvanásťročnej dcéry Heleny, ktorá práve v týchto dňoch slávila svoje narodeniny. Manžel je tiež Alex a tak sa niet čo čudovať názvu Cirkus Alex. "Často si nás však mýlia s cirkusom Aleš a tak sme prijali aj druhé meno Cirkus Noras," vysvetľuje pani Anna.

Ako sa rieši školská dochádza a výučba detí? "Deti majú svoju pani učiteľku, ktorá chodí s nami a učí ich. Potom, keď prídeme domov, chodia ešte mesiac normálne do školy so svojimi vrstovníkmi a robia skúšky."

Je takáto forma výučby dostatočná? Necítila pani Anna nejaký handicap v otázke úrovne vzdelania, keď robila prijímačky na strednú školu? Boli to časy ešte socializmu... "Musím vás opraviť, ja som na strednú školu nešla. Skončila som len základnú, pretože som prakticky od 13 rokov vystupovala profesionálne. Žiadna škola teda pre mňa už v tom čase neexistovala. Ako ste spomínali, boli to časy socializmu. To sme ešte pracovali v štátnom podniku, podobne, ako moji rodičia. Vtedy tam bola jedna maringotka, kde bola škola, tam sme sa chodili všetky deti spolu učiť."

Syn a dcéra manželov Polachovcov už takisto vystupujú a tak mamka predpokladá, že si tento spôsob života vyberú aj oni sami. Potvrdil nám to aj malý Alex. "Ja drezúrujem slonov, ľahám si pod ne... Neviem, čo by som tak mohol robiť, ale asi budem drezúrovať slonov. A raz by som chcel mať vlastný cirkus." Slonov sa nebojí, je presvedčený, že by nikdy neublížili. Niekedy by chcel zažiť safari, aby videl, ako jeho milované slony žijú vo voľnej prírode. Nebál by sa ku nim aj priblížiť, lebo si myslí, že slony by sa jeho báli viac, ako on ich. Malý Alex pôsobí pri nich sebaisto. Niet sa čo čudovať, však je to najmladší krotiteľ v Európe. Nebojí sa ani ostatných zvierat. Ako nám povedal, majú ešte opicu, tigre, ťavu, lamu. Pred tigrami však určitý rešpekt má, pretože, ako povedal, predsa len majú tie ostré pazúry a silné zuby. Mamka priznala, že aj keď je to pre nich prirodzený životný štýl, sú chvíle, keď jej pri pohľade na deti nie je všetko jedno a že sa o nich občas veru bojí.

Väčšina bežných smrteľníkov si nevie svoj život predstaviť bez klasického štandardu byt s kuchyňou, kúpelňou... Nič z toho, ako nás pani Anna uistila, nechýba ani im. Zaviedla nás do maringotky, aby sme sa o tom presvedčili aj na vlastné oči. Bolo pre nás šokom zistiť, čo všetko sa vmestí do zdanlivo maličkej maringotky. Malá kuchyňa, v ktorej je však všetko potrebné, vyzerá tak, že by ju mohla pani Anne závidieť každá gazdinka. Hneď vedľa je kúpelňa s vaňou a umývadlo, vedľajšie dvere vedú do WC, samozrejme so splachovaním. Pri chode napravo je obývačka sedačka, televízor čo viac treba? No a o kúsok ďalej je spálňa. Jednoducho klasický dvojizbový byt, aj keď v trochu menšom vydaní. Nehovoriac o tom, že balkón pri takomto bývaní určite nepotrebuje zídete po drevených schodíkoch a ste vonku. A to už hádam ani netreba pripomínať, že výhľad z takéhoto bytíku je každú chvíľu iný. Po menšej prehliadke sme boli až náchylní tomu zmeniť životný štýl...

Hádam jediné, čo si Polachovci nemôžu dovoliť, to sú dovolenky. Vtedy naplno frčí sezóna a tak treba pracovať. "Ono my vlastne tak akoby stále žijeme tou dovolenkou," usmiala sa pani Anna. "Sme stále vonku. V zime sa vraciame zhruba na dva mesiace do nášho domu v Prahe 9, máme statok ako zimovisko asi desať kilometrov za Prahou. Tam máme veľké haly pre zvieratá aj halu na trénovanie."

Keď sme prešli na otázku peňazí, pani Polachová povedala len toľko, že sa dá z tohto biznisu v pohode vyžiť. Nedá sa na ňom síce nejako veľmi zbohatnúť, stále sa totiž musia peniaze investovať naspäť do cirkusu. Maringotky musia stále nanovo natierať, veľkú investíciu predstavujú zvieratá, či už na stravu alebo na ošetrovanie. "Nežijeme zo žiadneho sponzoringu, u nás žiaľ niečo také ešte neexistuje. V našich krajinách sa k tomu ešte nedospelo, hoci na západe je to bežné, že podobné zariadenia žijú aj zo sponzorských peňazí. My to čo zarobíme, dáme na zvieratá, pre zamestnancov, na samotnú prevádzku. Nie je to žiadny zázrak, ale vyžiť sa dá."

S cirkusovou rodinou Polachovcov putuje asi tridsiatka ľudí. Každý sa stravuje a varí si sám, z času na čas sa však robia spoločné párty, ako napríklad aj teraz, keď boli v Košiciach a Helenka oslavovala svoje narodeniny.

S pani Ankou sme si pospomínali aj na časy socializmu a trochu sme porovnali ich život vtedy a teraz. "Keď sme boli štátnym cirkusom, bolo to bez starostí. Štát nám dával výplaty, staral sa o to, aby bolo krmivo pre zvieratá. Teraz je to všetko na nás, na našej šikovnosti."

Cirkus Alex robí radosť hlavne deťom v krajinách susediacich s Českom, ale napríklad boli aj v Taliansku. Operujú v spádovej oblasti zhruba 2000 kilometrov. Výjazdy do ďalekých krajín by boli náročné najmä kvôli preprave zvierat. V Austrálii či v Japonsku boli tiež vystupovať, ale nie s celým cirkusom.

Chodia na ich predstavenia aj hviezdy šoubiznisu? "Viete, že tu na Slovensku ani nie? Neviete, kam zaliezli? U nás, keď sme v Prahe, tak normálne na premiéru chodia hviezdy najväčšieho formátu. Napríklad taká Vondráčková, s tou sa poznáme ešte z čias Pragokoncertu, ktorý zastrešoval aj spevákov, aj nás. Takže sme vlastne boli kolegovia. Takisto keď je v Prahe Dan nekonečný, tak nás príde pozrieť. Keď natáčal v Blave Silvestra vlani, tak nás prišiel tiež ako svojich známych navštíviť. U nás platí, že sme všetci v jednej brandži. Stretávame sa na rôznych natáčaniach, takže sa vzájomne poznáme. Jej, teraz som si spomenula, že aj u vás máme kamaráta toho Prčka, či Pročka," zasmiala sa. "Zoznámili sme sa s ním vlani v Bratislave, bol u nás v maringotke.."

Vystúpenia zvierat v cirkuse doslova iritujú ochranárov, ktorí cirkusantov upodozrievajú z týrania zvierat, či už pri drezúrovaní alebo pri samotných vystúpeniach. Zažili aj oni nejakú nepríjemnú skúsenosť s aktivistami tretieho sektoru? "To viete, vždy sa nájde niekto, koho baví robiť nejaké nepríjemnosti. Ale väčšinou je to len o tom, že sa postavia pred pokladňu s transparentom, aby ľudia nešli na predstavenie a tak... Dá sa s tým žiť."

Keďže pani Anka aj jej manžel pochádzajú z cirkusantských rodín, bolo nám jasné, ako sa zoznámili. Ale pracovali v jednom cirkuse, či v konkurenčných? Ako sa zrodil vlastne ich vzťah? "Bývali sme kúsok od seba a tak sme sa poznali už dávno. Boli sme v jednej partii, ktorá chodila na diskotéky a tak." Na otázku, či mala niekedy priateľa aj mimo tejto branže, odpovedala, že veru nie. "Stáva sa veľmi zriedka, že si človek z cirkusantskej rodiny rozhodne žiť s niekým mimo tejto brandže."

Rozprávajúc sa s nami sa pani Anna mimovoľne pozrela na svoje ruky a zbadala zlomený necht. "Jéminenky, budem musieť ísť na manikúru." Pri našom začudovanom pohľade poznamenala: "Som žena, ako každá iná. Aj ja chodím ku kaderníčke, na kozmetiku... Na takéto veci sa stále musí nájsť čas."

Predsa len však pani Anka je v niečom iná, ako ostatné ženy. Viete si predstaviť nevestu, ktorá nepríde na vlastnú svadbu? Nuž, je to nepredstaviteľné a aby toho nebolo málo, pre istotu neprišiel ani ženích. "Je to normálne. Však v ten deň, keď sme sa brali, sme mali päť vystúpení. Takže všetko bolo, mala som šaty, bol obrad na úrade, len oslava bola bez nás. Klasická svadba, len my sme tam neboli."

V svadobný deň všetky vystúpenia zvládli, aj keď ich samozrejme prekladali slávnostnými prípitkami, takže to posledné piate boli radi, keď mali za sebou. Našťastie, ten deň sa obišiel bez zranení. Pani Anka chodí po lane a to je džob, pri ktorom si o zranenia človek doslova koleduje. "Mala som pár úrazov, otras mozgu a tak. Teraz mi akurát volali, že môj kolega, ktorý momentálne vystupuje v Nemecku, mal vážny úraz. Odtrhlo sa mu lano a spadol z osemmetrovej výšky rovno na hlavu. Má zlomené nejaké stavce, končatiny, celý je dolámaný ale už je mimo ohrozenia života. Raz darmo, je to riziko, ktoré patrí k našej práci."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.