Životnou filozofiou Juraja Barbariča je neustále posúvanie ľudských možností, zdolávanie čoraz náročnejších cieľov.
"Niekto si o mne možno myslí, že som blázon. Ale ja to tak cítim, potrebujem si dávať stále vyššie ciele a pracovať na ich zdolaní. Nejde pritom o peniaze, ako by si niekto mohol myslieť, ale o neopakovateľné pocity, že som to dokázal. Všetko je predsa vo vývoji, nemôžem zastať a povedať, že keď som už potiahol 1100 ton, končím."
Rodina košického siláka sa musela s jeho doslova adrenalínovými vystúpeniami nadobro zmieriť.
"Je to vždy na hranici života a smrti, stačí sekunda a môže sa niečo stať. Manželka mi stále pred takým výkonom zopakuje, aby som si dával pozor. Ale inak je už zmierená, že iný nebudem. Doma mám osemročnú dcérku Janku a osemnásťročného syna Juraja."
Barbarič mladší v otcových šľapajách kráčať nebude, ale k športu má blízko.
"Nebudem klamať, chcel som, aby sa venoval vzpieraniu. Ale nechytal sa. Vybral si hádzanú, študuje na športovom gymnáziu a keď je syn spokojný, spokojný som aj ja."
Hoci si Barbariča len ťažko vieme predstaviť pri domácich prácach, občas manželke pomôže s vysávaním, utieraním prachu, či veľkým nákupom.
"Samozrejme, že to nie je často. Keďže musím každý deň tvrdo trénovať, domácnosť je predovšetkým na pleciach mojej manželky. Pri takomto koníčku musí mať človek harmonické zázemie, bez toho by som to nemohol robiť."
V súčasnosti pracuje Juraj Barbarič v Penzióne u Leva, kde víta hostí a uvádza ich ku stolom.
"Niektorí boli doslova šokovaní, keď ma videli. Pravdaže, v dobrom slova zmysle. Človek musí byť pri takejto práci trochu psychológom, uvedomujem si, že som článkom reťaze, na ktorej konci musí byť spokojnosť zákazníka. Po odchode z Horizontu som zostal bez práce, v penzióne mi vyšli v ústrety. Za žiadnu robotu som sa v živote nehanbil. Naviac tam mám super podmienky."
Deň Juraja Barbariča začína skoro ráno, vstáva o pol tretej, aby do pol siedmej stihol ranný tréning v posilňovni. Do desiatej predpoludnia potom relaxuje v polohe ležmo a až potom ide do práce. Popoludní ho opäť čaká tréning, ktorý je špeciálne zameraný na akciu tisícročia, keď má cez Barbariča prejsť 2002 fabií.
"Pri takýchto výkonoch sa musím dobre najesť, aby som bol v pohode. Nie som vysadený len na mäso, pochutnám si aj na dobrých haluškách s kapustou, huspenine, tlačenke, či prívarkoch. Nejem ako kulturisti, nemusím byť vyrysovaný bez tuku, naopak, musím byť v pohode. Okrem tréningu a jedla je veľmi dôležitá regenerácia, oddych, relaxácia vo vani s rôznymi olejmi a soľami. A úplne najdôležitejšie je dobre sa vyspať."
Juraj Barbarič si už zvykol, že oblek si v obchode jednoducho nekúpi. Na jeho ramená, hruď a bicepsy proste konfekčné veľkosti nestačia.
"Keďže sa občas potrebujem nahodiť do gala, musel som si obleky dať ušiť na mieru. Mám tri veľkosti, ktoré si obliekam podľa toho, koľko vážim. Váha mi totiž kolísa medzi 115 až 130 kilogramami, kedy som už obrazne povedané, nadupaný ako kapusta v sude."
Košický silák variť nevie, zvládne nanajvýš párky, či praženicu. Nepohrdne žiadnym jedlom, ale najradšej má dobrý vyprážaný rezeň. Alkohol bežne nepije, pripíja si len symbolickou kvapkou, zato chladenému pivečku v lete neodolá.
"Neviem, či je to neresť, ale strašne bazírujem na tom, aby som všade prišiel načas. Vyžadujem to aj od druhých, takže nečakám dlhšie ako päť minút a odchádzam. Aj teraz, meškali ste desať minút a ja som bol už na odchode."
Juraj Barbarič nebol na dovolenke dvadsať rokov.
"Cez zimu tvrdo trénujem, v lete mám akcie. Takže to doma riešime tak, že ja ich na dovolenku odveziem a potom sa po nich vrátim."
Na svojich siláckych výkonoch Barbarič nezbohatol, väčšinu získaných peňazí vždy venoval na charitu, hlavne deťom.
"Žijem podobne ako väčšina rodín, od výplaty do výplaty. S rodinou bývame v trojizbovom byte v paneláku. Manželka je nezamestnaná a veľmi by si chcela nejakú prácu nájsť."
Košický Herkules jazdí na Škode Octavia, s ktorou je veľmi spokojný.
"Keď mám voľno, rád si pozriem dobrý hokej, futbal alebo film. Dobre sa zabavím aj s dcérou pri pozeraní kreslených rozprávok. Páči sa mi aj na návšteve u svokry, kde si lebedím pod orechom."
Juraj Barbarič má ešte jeden nesplnený sen, chcel by raz potiahnúť najväčšie lietadlo - Boeing 747 zvaný Jumbo. Zatiaľ sa nikomu nepodarilo pripraviť podmienky na takýto výkon. Barbarič však verí a pritom stále trénuje. Bicepsy si nemeria, ale prezradíme, že drepuje s 200-kilovou činkou na ramenách, vytlačí 150 kilogramov a bicepsové zdvihy robí so 40-kilovými činkami.
"Galilei povedal: A predsa sa točí! Ja hovorím, dajte mi konečne pevný bod na zemi -lietadlo Jumbo - a ja ho potiahnem."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
