Obzretie sa za III. MS vo futbale 1938 vo Francúzsku

Prípad Pepiho BicanaV roku 1938 sa nariekalo po skončení majstrovstiev sveta vo futbale vo Francúzsku, že s Josefom Pepi Bicanom v mužstve sme

Prípad Pepiho Bicana

V roku 1938 sa nariekalo po skončení majstrovstiev sveta vo futbale vo Francúzsku, že s Josefom Pepi Bicanom v mužstve sme mohli byť majstrami sveta. Bican v roku 1934 hral za Rakúsko, ale prišiel rok 1937, keď prestúpil z Viedne do SK Slavia Praha. Ihneď po svojom príchode do ČSR sa ho ujal starosta Slivenca a dal mu doklad, že žije v uvedenej obci, vyplnil všetky písomnosti a požiadal o štátne občianstvo. Bol predsa Čech a chcel hrať za národné mužstvo svojej novej vlasti. Na jar 1938 sa počítalo s tým, že tento hráč, strieľajúci góly, ako na bežiacom páse, bude za ČSR hrať na MS za ČSR stredného útočníka. Štátne občianstvo stále nemal a podľa historikov bola v tom úradnícka zlomyseľnosť. Bicanov spis voľakde zapadol, no a zlyhalo aj vedenie futbalu. On stále dúfal, že ho dostane, no a čuduj sa svete, dostal ho dva dni po skončení III. MS.Siedmeho augusta 1938 nastúpil už ako štátny občan v zápase proti Švédsku na jeho pôde. ČSR vyhrala 6:2 a Bican strelil "len" tri góly. Následne v Belehrade sme porazili Juhosláviu 3:1, strelil jeden gól a v Prahe proti Rumunsku ( 6:2) dokonca štyri góly. Za tri zápasy osem gólov. Na MS sa neobjavil, pretože najbližšie boli až v roku 1950. Jeho najlepšie roky ukradli "úradníci" a druhá svetová vojna.K prípadu tohoto pána futbalistu už len moja posledná osobná spomienka. Keď sme si dňa 18. 12. 1948 podali po zápase ruky, to sme ešte nevedeli, že sme obaja "skončili". Ja som definitívne musel zavesiť kopačky na klinec pre chorobu a Pepi v drese Slavie Praha. V Prahe skončil pre svoju predošlú "profesionálnu činnosť" a nemohol byť vzorom pre socialistický šport a mládež. Zachránil sa odchodom na Ostravsko, aby pokračoval na trávniku vo Vítkoviciach, neskôr v Hradci Králové, aby nakoniec zasa zakotvil v drese Slavie. Svoj posledný ligový zápas odohral, keď mal 42 rokov, jeden mesiac a 17 dní. Skutočne fantastické a neuveriteľné.

Spomienka z pohľadu Jana Říhu

Na šampionáte v zápase s Brazíliou, za ktorú nastúpil Leonidas (vraj hral aj bosý). Nazvali ho "čierny diamant" a bol to prvý hráč na svete, ktorý vedel na bránu vystreliť poza hlavu, tzv. nožničkami. Na tento prvý zápas Brazílčania nastúpili s taktikou "okopať nás ako zemiaky, nemilosrdne a cynicky". Bol to dlhý zápas, ktorý po výsledku 1:1 bol predĺžený, no nerozhodlo sa, i keď 35 minút chytal brankár Plánička so zlomenou rukou. Naše pravé krídlo Jan Říha spomínal, ako bojoval v 89. minúte zápasu o loptu s obrancom Machadom, ktorý ho poriadne buchol do pŕs. "Tiež som ho poriadne strčil. Keď tu dobehol k nám maďarský rozhodca Hertzka, ktorý nám nebol veľmi naklonený a myslel si, že sa bijeme. Hoci aj náš obranca Ferda Daučík, ktorý vedel po maďarsky , mu tvrdil, že sa nič nestalo, aj tak mňa ako aj "partnera" vylúčil. V momente som sa obrátil, lebo som videl, že Machado sa za mnou, i keď som bol už mimo ihriska vyrútil, ako býk a upaľoval som do šatne. Vyzeralo to tak, ako keď tiger naháňa antilopu. Nedobehol ma. Predĺženie sme pozerali z tribúny a stále mi ukazoval, aby som si s ním rozdal v pästnom súboji. V opakovanom zápase sme obaja mali stop, ale pre mňa to bol koniec majstrovstiev, pretože bez Pláničku a s piatimi novými hráčmi a nie s celkom zdravým brankárom Burkertom sme prehrali 1:2 a z ďalších bojov vypadli."

Vo finále MS porazilo Taliansko Maďarsko 4:2, a tak sa stalo po druhýkrát majstrom sveta. V organizovaní MS nasledovala dlhá prestávka, až do roku 1950, kedy sa IV. MS hrali zasa na juhoamerickom kontinente v Brazílii. Brazílčania postavili najväčší štadión na svete Maracanu a chceli doma triumfovať. Nebolo im to nič platné, pretože titul (štartovalo iba 6 celkov z Európy - Taliansko, Anglicko, Juhoslávia, Španielsko, Švajčiarsko a Švédsko) vybojovali znovu Uruguajci, ktorí domácim usporiadateľom titul doslova ukradli.