význačnej sochárskej osobnosti. Vznikol v spoločnosti Atarax už pred štyrmi rokmi, ale uvidíme ho po prvý raz.
Dušou tohto diela je producentka Eva Kratochvílová, ktorá už podobných umeleckých profilov urobila viacero. Spolupracovala pri tom s českým režisérom Petrom Ruttnerom a kameramanom Andrejom Barlom. Film je intímnou spoveďou sochára, ktorý výrazne ovplyvnil povojnové umenie, hlásiac sa k modernému európskemu prúdu. S neuveriteľnou chuťou sa mu podarilo po ťažkej havárii vrátiť do života a opäť tvoriť. Žije v Košiciach a toto mesto, najmä jeho moderné sídliská, zdobí množstvo jeho plastík. Režisérovi sa podarilo otvoriť túto mimoriadnu osobnosť do silnej výpovede.
V dnešných časoch vôbec nie je jednoduché presadiť dokumentárny projekt. Súkromné televízie ho považujú za okrajový žáner. Výnimkou bol snáď iba Global. S novým názvom a investorom tejto stanice zmizli šmahom prútika všetky publicistické cykly. O to väčšiu radosť má producentka, ktorá sa rozhodla neustúpiť a dosiahla, že sa film bude vysielať. V minulosti už vznikli jej zásluhou portréty viacerých osobností: reštaurátorky Márie Spoločníkovej, sochára Dušana Pončáka a už nežijúceho maliara Alexandra Eckerdta.
Väčšina z týchto ľudí je trochu bokom od oficiálneho diania, hoci majú nesporné kvality. Čakajú na to, kedy ich objaví svet. Robíte to programovo?
- Prv než dostanem nápad, musia ma tí ľudia jednoducho niečím osloviť. Musíme nájsť nejakú spoločnú nitku. Dôležité je, aby sme si vážili výtvarníka aj ako človeka. Vtedy sa do toho pustím. Stojí to príliš veľa času a energie a zháňania a vôbec práce, ktorú musíme vynaložiť. Možno preto si vyberáme ľudí, ktorí skutočne stoja za to. Ide o to, aby sme čosi zachytili v určitom období. Aby nám títo umelci prezradili svoju životnú filozofiu. V tých ľuďoch je strašne veľké bohatstvo. Napokon, filmy raz budú slúžiť ďalším generáciám.
Často sú jediným, čo ostane.
- Napríklad portrét maliara Alexandra Eckerdta nerobil pred tým nikto. Nakrúcali sme ho dva a pol roka. Prešli sme celé Slovensko, všetky galérie, v ktorých sú jeho diela. A stalo sa, že nám v priebehu nakrúcania zomrel. Museli sme meniť celú koncepciu, vyhľadali sme ľudí, ktorí ho dobre poznali, aby doplnili nedopovedané.
Nájsť zdroje na dokumentárny film zrejme nie je jednoduché.
- Znamená to zdôvodňovať a zdôvodňovať. Vysvetľovať, prečo práve tento človek a nie iný. Z toho mála peňazí, čo je na Slovensku, ide o skutočne nadľudské úsilie. A pritom je tu toľko krásnych ľudí, ktorých by bolo hodné zaznamenať.
Trvalo dva a pol roka, kým sa film o sochárovi Jánovi Mathém dostal do vysielania STV. Ani vo verejnoprávnej televízii nedostáva dokument veľký priestor. V Čechách sa táto produkcia presadzuje viac.
- Vo svete je trendom návrat k dokumentárnej tvorbe. A dokonca je veľký rozdiel v minutáži. Nie sú výnimkou ani hodinové snímky, kým u nás je bežných dvadsať - tridsať minút. Bola som v Čechách v porote na dokumentárnom festivale a vtedy som si uvedomila, o čom všetkom svet točí filmy. Sú nesmierne kvalitne urobené. V rámci témy sú ich tvorcovia schopní osloviť odborníkov po celom svete. Je cítiť, že na to majú viac peňazí. A zrejme si aj viac uvedomujú potreby výroby týchto filmov, ktoré často slúžia aj k výučbe na vysokých školách.
Pripravujete už ďalší portrét výtvarnej osobnosti?
- Vyrábame film o maliarovi Alexandrovi Buganovi. Snažíme sa zachytiť jeho tvorbu. Je to tiež náročný projekt, keďže ide o umelca známeho tým, že svoje diela vystavuje a predáva len výnimočne. Koncom roka by sme ho chceli dokončiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
