absolventi základných škôl podrobujú prijímacím pohovorom na stredné školy. Na pohovoroch sa zúčastňujú okrem deviatakov aj omnoho mladší, a to štvrtáci základných škôl. Konkrétne záujemcovia o štúdium na osemročnom gymnáziu. A práve v tejto súvislosti sa často skloňuje pojem "nadané dieťa". Aké dieťa však v skutočnosti možno považovať za nadané?
Veľkou tragédiou niektorých rodičov je až prehnaná snaha o to, aby bola ich ratolesť považovaná za niečo iné, než ostatné deti. Za niečo viac. Je to možno snaha o riešenie svojich vlastných komplexov z detstva alebo životného neúspechu, ktorým môžu niektorí rodičia trpieť. Rodič má často vysoké nároky na svoje dieťa, kladie na jeho ramienka viac, ako je dieťa schopné zvládnuť a z jeho neúspechu vyvodzuje nevhodné závery. Aj to je realita niektorých slovenských rodín. Často to vyzerá, akoby mamičky súperili medzi sebou o to, ktoré dieťa je šikovnejšie, a ktoré čo a ako rýchle a dobre zvládne. Niekedy to môže vyvolávať pocit, ako by tu ani nešlo o samotné dieťa, ale skôr o formu súťaže - kto z koho. Takéto správanie hraničí so zdravým rozumom. Rodič tvrdí, že chce dieťaťu iba pomôcť lepšie obstáť neskôr v živote. Podobný prístup rodičov k svojim deťom je však negatívny a možno ho považovať za určitú formu týrania. Možno nevedomého a očami spoločnosti vnímaného ako "pozitívny" prístup k výchove, ale predsa len týrania.
Tento druh správania je odborníkmi z centier psychologicko - poradenský služieb (CPPS) a oddelení sociálnych vecí označovaný ako pôvodca syndrómu CAN, čo v preklade znamená syndróm bitého a týraného dieťaťa. Samozrejme porovnávať sexuálne alebo fyzické týranie s prehnanými nárokmi na dieťa je problematickejšie. No či sa nám to páči alebo nie, je to predsa len forma psychického nátlaku, šikanovania, ktorá môže byť pre dieťa rovnako nebezpečná. Niektoré deti môžu byť v prvých rokoch života aktívnejšie pri hre, vedia sa pekne a rýchlo naučiť recitovať básničky, či spievať jednoduchšie piesne. No možno to hneď považovať za znak nejakej detskej výnimočnosti?!
Intenzívny tlak zo strany rodičov a to aj v prípade detí skutočne nadaných, spôsobuje u jedinca stres a strach, že neuspeje. To môže u jedinca spôsobiť vybudovanie určitej nevhodnej predstavy o sebe samom, čo sa bude s ním niesť po celý zbytok jeho života, alebo môže vyústiť až k najtragickejšiemu záveru samovražde.
Potvrdením toho, že takýto postup zo strany rodičov môže na dieťa pôsobiť negatívne, izolovať ho od ostatných detí, je aj samotná výpoveď jedného z takzvaných nadaných detí.
BYŤ NADANÝM DIEŤAŤOM SA NEVYPLÁCA
"Ako malý som si teda užil disciplíny a odriekania dostatok," začal svoje rozprávanie o "dokonalom" detstve dnes už dvadsaťtri ročný študent medicíny na Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach, Pavol. "Vďačím svojim rodičom za veľa, no ako dnes sami priznávajú, trochu to v detstve prehnali. S učením som nemal nikdy problém. Začal som už v skorom veku rozprávať a čítanie a písanie bolo pre mňa hračkou ešte v škôlke. Po nástupe na základnú školu som začal navštevovať mnoho záujmových krúžkov, čo mi trochu pokazilo detstvo. Kým ostatné deti šantili pred domom, ja som sa stále ponáhľal na nejaký krúžok. Dá sa povedať, že som vyskúšal z každého rožka po troške. Chodil som na športové tréningy, hrával som na klavíri a gitare, trochu astronómie a pod. Mojou najväčšou vášnou sa však stala biológia a to mi ostalo až do dnešných dní. Štúdium medicíny nie je určite náhoda. Nikdy som nechodieval do žiadnej špeciálnej školy, aj keď to našim veľa ľudí odporúčalo. Som rád, že aspoň v tomto sa rodičia neunáhlili. Je ťažké chcieť od dieťaťa, aby sa v prvých ročníkoch základnej školy alebo ešte skôr, rozhodlo čo vlastne chce. A tak je samozrejmé, že o vašom ďalšom detskom osude rozhodujú rodičia. Určia za vás, čo je pre vás najlepšie a vám ostáva len prispôsobiť sa. Bolo by však odo mňa neférové, ak by som tvrdil, že moje premárnené detstvo je výsledkom iba mojich "despotických" rodičov. Zásluhu na tom mám aj ja. Mňa to dokonca všetko bavilo. Až neskôr, keď som prišiel do puberty, čo bolo tiež skôr ako u ostatných, začal som si uvedomovať, že som trochu odlišný od ostatných spolužiakov, že nemám priateľov a v škole sa mi až veľmi dobre darí. A vtedy nastal vo mne zlom. Začal som obmedzovať krúžky, až som nakoniec od nich úplne poľavil. Rodičia to najprv niesli horšie, ale uvedomili si, že štýl, akým ma vychovávali ma izoloval od vrstovníkov. Zdá sa mi, že sa mi tú detskú "genialitu" podarilo zastaviť v pravý čas. Čo k tomu povedať na záver? Teraz som štastný, mám množstvo dobrých kamarátov, ktorým moja, vraj intelektuálna, odlišnosť nevadí. Hnevajú sa na mňa len počas skúškového obdobia, kedy učivo omnoho skôr zvládam a tak mám skúšky bez nervákov a dlhých týždňov sedenia nad knihami. Poviem však úprimne, byť nadaným dieťaťom sa nevypláca."
Autor: Peter Wolský
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
