mesiac. Vzhľadom na doterajšie takmer nulové odozvy adresátov by sa mohlo zdať, že tento dokument medzi nimi nenašiel čo i len menšiu odozvu. Minulotýždňová odpoveď z Úradu vlády, kde tento dokument dokonca pochopili ako petíciu, vážnosti listu tiež nepridala. Možno ešte ubrala... Zasvätený pozorovateľ kežmarsko-ľubického sporu by však určite očakával, že reakcia na tento dokument pravdepodobne príde aj zo strany Ľubice. A nemýlil by sa...
"Už názov tohoto listu vzbudzuje pochybnosti o tom, v mene koho je vlastne písaný. Ktorá je to vlastne tá dotknutá, a ktorá nedotknutá časť Sídliska Juh?" pýta sa starosta obce Ľubica Otto Dovjak, v úvode svojho stanoviska, ktoré doručil redakcii Tatranského denníka, na margo signovania otvoreného listu aj členmi petičného výboru za Mesto Kežmarok.
Ako konštatuje ďalej, autori dokumentu sa ešte väčších pochybností, nejasností a zavádzania dopustili v časti "Otvoreného listu", kde hovoria o miestnych referendách, ktoré sa uskutočnili v Ľubici i na Sídlisku Juh. Podľa tvrdenia Otta Dovjaka bolo možné vyhlásiť referendum v zmysle zákona len v časti obce Ľubica. Neznalosť zákona a aj skutkového stavu veci podľa neho dokazuje aj časť listu týkajúca sa majetkovo-právneho vysporiadania. Autori písomnosti si podľa neho mýlia dohodu o vysporiadaní majetku obce so zmenou katastrálneho územia. "Rovnako zavádzajúce je aj ich tvrdenie o tom, že sa Ľubica formou obštrukcií vyhýbala plniť dohodu o majetkovo-právnom vysporiadaní a že predkladala výsmešné návrhy," konštatuje prvý muž Ľubice na margo skutočností uvedených v spomínanom dokumente, ktorý bol adresovaný špičke politického života Slovenska.
Vlnu pobúrenia spôsobuje u O. Dovjaka aj tvrdenie, že obyvatelia Juhu boli vystavení psychickému nátlaku zo strany obce Ľubica, čo sa malo stať tým, že ich vyzývala aby si prihlásili trvalé miesto pobytu práve v tejto obci. Podľa starostu Dovjaka ide o krivé, nepravdivé a ničím nepodložené tvrdenie, lavirujúce na hrane trestnej zodpovednosti. Stanovisko ľubického starostu sa však chúlostivým sentenciám rovnako nevyhýba. "Máme konkrétne informácie o tom, že priamym poradcom funkcionárov Mesta Kežmarok a petičných výborov je Minister spravodlivosti SR, Ján Čarnogurský, ktorý im podľa výpovede svedkov radil ako konať. Nie nedôvodne sa preto domnievame, že to môže byť aj "akt jeho pomsty či nevraživosti" voči predsedovi Najvyššieho súdu SR, Štefanovi Harabinovi, ktorý pochádza z Ľubice. Je verejne známe, že ich osobné vzťahy sú "naštrbené". Má však na takéto "pánske huncútstva" doplatiť celá Ľubica?" pýta sa Otto Dovjak na margo otvoreného listu členov kežmarských petičných výborov. Tí si však za jeho obsahom jasne stoja.
"S každým jeho slovom vládne v oboch petičných výboroch všeobecný konsenzus," potvrdil nám predseda petičného výboru za mesto Kežmarok, Igor Šajtlava. Starosta Ľubice má však svoju mienku aj o samotných občianskych aktivistoch. "Sú to bývalí dôstojníci, resp. ich manželky, členovia kontrarozviedky a ich synovia a väčšinou niekdajší členovia KSS, ktorí sa mstia Ľubici za to, že získala svoje majetky vo Vojenskom výcvikovom priestore Javorina," uvádza sa v závere stanoviska Otta Dovjaka.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
