smiať, alebo plakať..." rozpovedala nám svoj príbeh o skúsenostiach so švajčiarskou cudzineckou políciou mladá Popradčanka, ktorá si želala zachovať svoju totožnosť v anonymite. Volajme ju teda Renáta. Podľa nej sa takýto príbeh môže prihodiť každému, kto skúsi v zahraničí riziko nelegálnej práce.
"V lete roku 1998 som ukončila štúdium cestovného ruchu na Ekonomickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Po škole som si nenašla stále pracovné miesto, preto mi padla vhod ponuka privyrobiť si ako čašníčka v jednej švajčiarskej reštaurácii v Zurichu. Poňala som to ako šancu postaviť sa finančne na vlastné nohy a spoznať novú krajinu," objasnila nám dôvody vycestovania do cudziny Renáta. Prvé sklamanie zažila, keď jej zamietli žiadosť o udelenie pracovného povolenia. Hlavným dôvodom toho bolo pravdepodobne práve jej vysokoškolské vzdelanie. Podľa švajčiarskych úradov bola až príliš vzdelaná na to, aby sa uchádzala o miesto čašníčky. Prácu si už však vyskúšala, dokonca si tam našla priateľa a zrazu si nevedela predstaviť, že sa má vrátiť domov. Tak to riskla...
Najprv mala šťastie. Zvrat nastal jeden osudový letný večer, keď si ku jednému zo stolov prisadli traja chlapíci. Tí asi po pol hodine vstali pristupujúc jednotlivo k personálu s policajným odznakom v ruke. "Keď oslovili mňa, pýtajúc si doklad o pracovnom povolení, krvi by sa vo mne nedorezal. Najprv som sa robila, že ho neviem nájsť, aby som získala čas, no nakoniec som sa priznala. Tušili to, prišli totiž na základe udania. Od koho, to mi nemohli povedať. Bol to však niekto od nás zo Slovenska. Prezradil mi to policajt, ktorý ma zatýkal. Zamrazilo ma! Udali ma vlastní ľudia. Aká hanba! Komu som bola 'tŕňom v oku', dodnes netuším a ak mám pravdu povedať, ani to radšej nechcem vedieť," opísala nám priebeh razie Renáta, ktorá bola jediná z personálu bez pracovného povolenia.
Preto ju zatkli a okamžite odviedli na políciu. Tam ju nechali hodinu samú zavretú v prázdnej miestnosti, čo bolo podľa jej slov dosť náročné na psychiku. Potom ju podrobili nepríjemnej osobnej prehliadke a do pol tretej rána ju vypočúvali. "Nakoniec ma posadili do samotky. To, čo som doteraz videla iba vo filmoch, sa zrazu pre mňa stalo nepríjemnou skutočnosťou. Malá tmavá miestnosť, jedna posteľ, stolík, stolička, záchod a okno s mrežou strašne vysoko. Zmocnil sa ma strach. Prišli pre mňa až ráno a nasadili mi spoločné putá s jednou prostitútkou z Brazílie. Tá ani nevedela poriadne nemecky a hystericky stále niečo vykrikovala. Odviedli nás do miestnosti plnej zlodejov, prostitútok a narkomanov, kde sa tak aj ku mne patrične správali. Vykonali základné postupy: fotenie, branie otlačkov prstov, váženie, meranie, po ktorých prišla na rad ďalšia, asi hodinová výpoveď," povedala nám mladá Popradčanka dodávajúc, že potom sa už k nej začali správať slušnejšie. Švajčiarski policajti totiž pri výsluchu zistili, že Renáta ovláda niekoľko svetových jazykov a má dokonca vyššie vzdelanie. Renáte pomohlo aj to, že sa našťastie vopred dohodla s majiteľom reštaurácie na jednotnej výpovedi v prípade takejto situácie. To jej výsluch uľahčilo. Po ňom ju bez akýchkoľvek ďalších informácií odviedli opäť do cely.
Pri pohľade von oknom, kde sa už stmievalo, vytušila, že v ten deň už domov nepôjde. Keď sa jej na ďalší deň prišla dozorkyňa opýtať, či nechce ísť von medzi ostatných na hodinovú prechádzku, zmocnila sa jej už naozajstná panika a žalúdočná nervozita. Ako hovorí, nemohla nič jesť, aj keď strava, ktorú im nosili na táckach päťkrát denne, bola síce podávaná na zemi ako nejakým psom, nevyzerala však až tak zle. Mala dokonca niekoľko chodov a nechýbal ani zákusok. "Ja som nejedla nič. Tak mi dozorkyňa priniesla aspoň časopisy, aby som si niečo čítala. Vedy som ju už doslova prosila, aby mi povedala, čo so mnou bude a kedy ma pustia. Nevedela. Povedala len, že je piatok a kompetentní odchádzajú skôr. Takže budem musieť pravdepodobne aj víkend stráviť u nich. Rozplakala som sa. Ako zázrakom však pred šestnástou hodinou prišli pre mňa s vyplneným tlačivom, oznamujúc mi, že v ich krajine budem rok nežiadúcou osobou a Švajčiarsko musím opustiť do 48 hodín. Konečne!" opisuje, dnes už s úsmevom, svoje vtedajšie pocity mladá žena.
Aj keď síce dostala jeden z najnižších trestov, bol pre ňu dostatočne vysoký. Podľa jej tvrdeni by už odvahu takto riskovať asi nenašla. "V súčasnosti som doma, ale túžba po cestovaní a spoznávaní krajín takouto formou, ma opäť láka. Pracovať do cudziny však pôjdem len za tej podmienky, že to bude legálne, čo mi tam zabezpečí pocit istoty a voľnosti a nie strachu, že sa dopúšťam niečoho zlého. A ešte niečo! Tentokrát si už dám väčší pozor na ľudí. A, bohužiaľ, aj na našich!" tvrdí Renáta.
Autor: Silvia HORÁKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
