"Pozdravpánbůh" a jej lídra Svätopluka Karáska z pražského kostola U Salvátora. Každý, kto sa pozorne započúval do textov básnika, hudobníka, kazateľa a jedného zo signatárov Charty ´77, si domov odniesol neopakovateľný zážitok. Mnohé dnes už legendárne pesničky po nežnej revolúcii zmenili význam. Ako napríklad "Povedz Satanovi nie".
"Vtedy sme všetci vedeli, o koho ide. Dnes je diabol rafinovanejší, je ťažšie ho rozpoznať," povedal Sváťa Karásek a potom spustil ťahavé blues podporené kvílením saxofónu.
Pridal aj pesničku ktorú zložil po smrti priateľa Karla Kryla. Vtedy sa viacerí kamaráti z undergroundu dohodli, že každý z nich zloží pieseň. Na pravde Božej je už väčšina z nich. Posledný bol Mejla Hlavsa z Plastic People of The Universe.
"Tam hore už na mňa čaká hotový overground," zavtipkoval si Sváťa Karásek.
Patril medzi prvých signatárov Charty 77 a rok pred tým ho v procese so skupinou The Plastic People of Universe ho odsúdili do väzenia. V súčasnosti má za sebou slušnú literárnu a spevácku kariéru. Často vystupoval so skupinou Oboroh v českých väzniciach a pozoruhodné sú jeho texty, v ktorých nezaprie básnika. Rád si požičiava myšlienky z evanjelia. Krátko po koncerte sme sa rozprávali v sakristii Evanjelického kostola, ktorý sa pomaly ale isto stáva stánkom pozoruhodných kultúrnych udalostí. Zaujímalo ma, ako sa dnes, takmer 13 rokov po nežnej revolúcii, žije človeku, ktorý vystavený obrovskému tlaku ŠTB nestratil svoju tvár. Po rokoch života v exile sa vrátil, aby mohol pokračovať v duchovnej službe. Je evanjelickým farárom v pražskom kostole U Salvátora, známeho každoročným non-stop čítaním, na ktorom sa zúčastňuje intelektuálna elita. Prvým bol básnik Lawrence Ferlingetti.
Každý vraj máme svojho eštébáka, poznáte už meno toho svojho?
- Nikdy som nechcel ani len nazrieť do archívov ŠTB. Načo? Ale moja žena sa dozvedela, že jeden z tých, ktorý bol na nás nasadený, patril k našim rodinným priateľom. Chodieval k nám dokonca na návštevy.
Stretli ste ho potom ešte niekedy?
- Žena sa zastrájala, že ho zabije, alebo mu prinajmenšom napľuje medzi oči. Ja som to tak neprežíval. Zaujímavé bolo, že keď sme sa s ním potom naozaj stretli, nečakane na ulici, boli sme sa práve prejsť, udialo sa čosi mimoriadne. Namiesto facky sa na neho vrhla a dala mu veľkú pusu.
Po revolúcii sme stáli pred otázkou, či urobiť čiaru, zabudnúť, alebo všetkých činovníkov minulého režimu potrestať. Čo si o tom myslíte ako človek, ktorý si odsedel kvôli presvedčeniu osem mesiacov natvrdo?
- Som radšej pre zamatovú cestu. Dodnes som akékoľvek násilie odmietal. Potom by sme zas kritizovali, že zatvárajú nevinných ľudí, ktorí vlastne nikomu neublížili. Nebol by to najlepší spôsob. Postaviť pred súd by mali iba skutočných vinníkov, tých, ktorí mučili ľudí. Justícia však v tomto zlyháva celkovo vo všetkých fázach. Najväčšia bolesť novej demokracie je, že vytára prítmie. Nech už je to hospodárstvo, alebo hocaká sféra. Problém spočíva v tom, že nie je dosť operatívna a pružná. Ale inak sa mi zdá celkové odpustenie a zabudnutie primerané. A správne. Lebo s režimom spolupracovalo 99 percent národa. A práve tí najčinorodenejší by sa teraz najradšej mstili najviac. To mrzí najviac zase mňa.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
