Hľadisko štadióna, ktoré malo vyše 30 tisíc miest, diváci neraz zaplnili do posledného miesta, odkiaľ odmeňovali umnú hru tohto futbalistu. Klub sa stal jeho srdcovou záležitosťou. Nie náhodou. Otec Jozef bol v roku 1945 jedným zo zakladateľov Lokomotívy. Od malička vštepoval lásku k jej farbám aj synovi Milanovi Urbanovi. On to ani netají, ba hovorí, že i manželka za slobodna Zuzana Jurčáková začala hrať stolný tenis a tenis v čermeľskej TJ. Na futbalový štadión viedli i cesty oboch synov, takže všetci boli s Loky spojení ako s pupočnou šnúrou. Vráťme sa však k jeho začiatkom, na ktoré spomína ako nedávny šesťdesiatnik takto:

"Mal som vari osem rokov, keď som začal chodiť medzi žiakov, kde nás piplal tréner Ladislav Palečko. Neskôr v doraste sme sa dostali k Františkovi Feckovi, ktorý postavil na Lokomotíve dobre mládežnícke základy. V tých časoch sme trénovali na Tyršovom nábreží na škvare. Podmienky sme mali približne asi také, aké sú dnes. Pravda, pokiaľ ide o materiálne možnosti, dnešná generácia má na rozdiel od našej, takmer všetko. Hoci sme sa museli vyrovnávať s rôznymi prekážkami, na druhej strane sme hrali vcelku dobrý futbal." Nielen dobrý, veď Loky patrila neraz medzi slovenskú, ba i čs. špičku. Aj on bol v kolektíve, ktorý sa v roku 1960 stal dorasteneckým majstrom ČSR. Vo finále vyhral nad Iskrou Partizánske 6. júna v Košiciach 3:1 a o šesť dni neskôr 2:0 na pôde súpera. Majstrovský celok trénera Františka Fecka tvorili: Binder - Stolárik, Gaško, M. Urban, Šoffa, Takáč, Matej, Miščo, Babčan, Javorka, Čaban, Lukáč, Koch, Meško, Pök a Klimo. Po tomto triumfe hral za seniorov II. ligu, ale po jesennej časti ročníka 1963/64 prestúpil na rok a pol do Prešova. Z tohto pôsobenia mal veľkú radosť, pretože sa k nemu viažu aj jeho najväčšie klubové úspechy. Už v jarnej sezóne pod taktovkou Jána Karela prispel k tretiemu ligovému stupienku Tatrana s týmito ďalšími hráčmi: Pašiak, Bobok, Holeš - Rias, Žarnay, Páll, Kravárik, Bomba, Kulan, R. Pavlovič, L. Pavlovič, Petroš, J. Seman, Gavroň, Kozman a Petruľák. "V nasledujúcom ročníku sme boli ešte úspešnejší, lebo sme v I. lige obsadili druhé miesto a dosiahli dovtedy najväčší úspech v histórii prešovského futbalu." To Tatran trénoval Steiner, ktorý mal k dispozícii takmer všetkých hráčov spred roka. Odišli Pašiak, R. Pavlovič, Kravárik a J. Seman, novými tvárami v kolektíve boli iba Štefan a Obert. Po týchto nevšedných úspechoch sa vrátil na pôdu rodnej Lokomotívy aj s posilami Schrojfom, Gyurekom a ďalšími, lebo v to leto v roku 1965 postúpila medzi elitu. Jej dres potom obliekal plných deväť sezón. Kopačky zavesil na klinec až na konci ročníka 1973/74, keď skončila na predposlednom mieste a s aktívnym skóre zostúpila z I. ligy. "Ja som už potom nešiel hrať nikde, venoval som sa trénerskej práci s mlaďou."

Veľká éra Lokomotívy sa po dlhšej odmlke začala postupom do najvyššej súťaže v roku 1965... "Je to naozaj tak. Vtedy sme hrávali aj Rappanov pohár, stali sme sa víťazom skupiny, a môžem povedať, že aj medzi fanúšikmi bol o túto súťaž veľký záujem. Nakoniec sme sa v roku 1968 stretli s kvalitnými celkami Austriou Salzburg, v tom čase špičkovým európskym tímom Carl-Zeiss Jena a dánskym mužstvom Horsens FC, za ktorým sme z NDR cestovali loďou." Kvalitné Urbanove výkony pomohli Loky k dobrým výsledkom, ale úroky z nich bral aj on. V roku 1965 sa dostal trikrát do reprezentačného tímu levíčat. Zaujímavé však je, že pri prehľade medzištátnych zápasov sa mu jeden kdesi vytratil. Potom sme zistili, že náš tím hral dvakrát s Anglickom 0:0 a košický obranca chýbal v mužstve, ktoré nastúpilo v Liberci. "Tam som hral určite, ale predtým do Anglicka ma tréner Musil nezobral a namiesto mňa zaradil do zostavy Knesla." Hodno teda uviesť správnu zostavu Levíčat, ktoré 29. mája privítali Angličanov v zložení: Vencel - Čmarada, Urban, Táborský - Migas, Hrdlička - F. Veselý, Štrunc, Gáborík, Rödr, Kabát. Druhý zápas zohral 10. októbra v Gottwaldove, kde naši podľahli Poliakom 0:2 a radosť z víťazstva 4:0 nad Rakúskom prežíval až v predposledný októbrový deň v Bratislave. V roku 1966 bol v širšom hľadáčiku A mužstva, ale nastúpil len štyrikrát v B mužstve. Prvý raz sa predstavil 16. mája 1966 v Moskve. Tam naši podľahli ZSSR 1:2, a rovnako 1:2 aj 7. septembra v Poznani Poliakom, keď v štvorčlennej obrane z Moskvy chýbal Čmarada. Po dvoch prehrách 2. novembra Urban a spol. deklasovali v Prahe Senegal A 11:0. Po tomto stretnutí si zahral už len v Haagu, kde sme 5. novembra prehrali s Holandskom 1:4 v zostave: Ledecký (Švajlen) - Pivarník, M. Urban, Jarábek, J. Zlocha - Migas, Kravárik - Levický, Štrunc, V. Masný, J. Ondrášek. "Na tento zápas sa dodnes pamätám, lebo v priebehu hry nastúpil do brány Švajlen a vtedy debutoval Pivarník. Navyše tri dni pred naším stretnutím áčko remizovalo v Anglicku 0:0, po ňom priletelo do Amsterdamu, kde sme už aj my sledovali jeho súboj s domácimi, ktorý sme vyhrali gólmi Geletu a Hrdličku 2:1."

V druhej polovici šesťdesiatych rokov košické mužstvá patrili v lige medzi najlepšie. Vďaka tomu absolvovala jeden z veľkých zájazdov aj Lokomotíva..." V roku 1970 sme vycestovali do Brazílie, Kostariky, Hondurasu, Bolívie a Peru. Veľa sme videli, ale predovšetkým dobre reprezentovali. Najväčšie zážitky máme z Limy, kde leží letisko v nadmorskej výške asi 3500 metrov. V riedkom vzduchu je málo kyslíka, takže našincovi sa hneď hlava zatočí. A na trávniku? Keď ste kopli do lopty, letela ako šíp, len tak svišťala a diváci boli v šoku. Okrem prehry v Porto Alegre nás nepokoril nik. Bolo pred MS v Mexiku, takže ľudia v týchto končinách aj tak zamilovaní do futbalu, žili s ním ešte viac, čo potvrdzovali i pekné návštevy na našich zápasoch. Bol to krásny zájazd, na ktorý nik z nás nevie zabudnúť." Po mnohých úspešných ročníkoch musela Lokomotíva v roku 1974 s aktívnym skóre a s 51 nastrieľanými gólmi opustiť ligu. Pre dlhoročnú oporu Lokomotívy to bola jedenásta, ale súčasne posledná sezóna. Ako si spomína po rokoch na svojej účinkovanie na vrcholnej scéne: "Osobne len v dobrom. Ja sa ani nesnažím nikomu nahovárať, aký futbal sme hrali, koľko divákov chodilo na zápasy. Nepovažujem to za potrebné, lebo niekto si môže o takýchto slovách myslieť všeličo, ale pravdou je, že sme mali fantastické návštevy, ktoré sú dnes pre Košice z ríše snov. Samotnú úroveň futbalu ťažko porovnávať, pretože súčasný je dynamickejší, tvrdší, rýchlejší, hráči nemajú toľko času na spracovanie lopty. Každé obdobie bolo iné, malo určite svoje klady. V našich časoch však hráči boli súdržnejší, a mám dojem, že hrali viac futbal. O odmenách nechcem hovoriť, ani sa nesťažujem. Myslím si, že aj v našich časoch neboli až také zlé. A že dnes poniektorí veľa zarábajú, to nie je ich problém, ale vecou tých ľudí, ktorí im peniaze dávajú. Predsa musia vedieť, či je dobré to, čo robia." Futbal neopustil ani po skončení aktívnej činnosti. "Ešte ako hráč som pomáhal Jožkovi Kožiarikovi pri žiakoch. Potom som dlho pracoval s mlaďou bez odmeny, ale k tejto činnosti som mal vzťah, čo je rozhodujúce. Mám dojem, že viacerí tréneri si dnes všímajú viac materiálnu stránku. Na jednej strane to viem pochopiť, ale na druhej strane človek musí mať v prvom rade rád futbal." Za vyše štvrťstoročie sa podieľal na výchove mnohých ligistov, vrátane svojich synov Milana a Mateja. Hreje ho, že obaja vyštudovali na vysokej škole. Starší hral ligu menej, lebo Loky v 1986 zostúpila a potom sa už viac venoval zamestnaniu. Ďalej to dotiahol Maťo. Vynikal nielen v našej lige, ale úspešne si počínal v gréckom celku Ioanina, s ktorým postúpil do najvyššej súťaže. Otec má teda dôvod k spokojnosti. V Lokomotíve PČSP zostal pri mladi, ale už ju netrénuje. Prečo? Počas hráčskej kariéry mal iba jedno vážnejšie zranenie kolena, ktoré mu v košickom derby spôsobil Scherer, keď hral za VSS. V roku 1999 sa však nechal zlákať do mužstva bývalých košických hráčov a v Prešove si vážne zranil Achillovku. Keďže chlapcom treba všeličo na ihrisku ukázať, ale noha veľmi bolela, rozhodol sa skončiť s trénerským remeslom. Lenže aj v role funkcionára vie veľa poradiť a pomôcť, takže v PČSP sú radi, že majú človeka, ktorý svojmu koníčkovi nielen rozumie, ale zostal verný farbám, ktoré sa naučil ctiť a vážiť si od malička.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.