známe, iní zostali trošku v anonymite. Trebárs aj Martin Lenďák (na fotografii vľavo), bývalý košický obranca. Vlani začal sezónu v prvoligovom Trebišove, v októbri sa však pobral do Nového Sadu, kde už predtým pôsobil. "Po predošlej sezóne tento klub menil trénera, namiesto slovenského kouča prišiel Kanaďan, ktorý dotiahol so sebou svojich rodákov. Lenže vstup v Interlige kolektívu nevyšiel, preto funkcionári zavolali mňa aj Žilinčana Kocúra, či by sme neprišli znovu pomôcť," poznamenal Martin. Vo Vojvodine Novi Sad bolo na súpiske teda slovensko-kanadské zoskupenie legionárov, pričom v medzinárodnej súťaži nie je počet cudzincov limitovaný.

V juhoslovanskej lige (predstavili sa poltucet účastníkov) tím, kde hral Lenďák, obhájil titul. Po začlenení CZ Belehrad úroveň zápolení stúpla. "Bol to druhý najkvalitnejší tím, škoda, že predtým absolvoval len Interligu." Po základnej časti (každý s každým hral dva razy doma a vonku) nasledovalo play-off, do ktorého postupovali štyri najlepšie kolektívy. V semifinále Novi Sad vyradil Partizan Belehrad na zápasy 2:0, vo finále lenďákovci preskočili aj CZ Belehrad (tiež 2:0 na zápasy). "Ani v základnej časti, ani vo vyraďovacích bojoch sme nenašli ani raz premožiteľa. Akurát najväčší odpor nám kládla Crvena Zvezda. Mimochodom, bol to piaty majstrovský titul Noveho Sadu, no žiadne špeciálne prémie hráči nedostali. Tam sa to berie ako samozrejmosť."

Náš zástupca patril medzi najproduktívnejších hráčov nielen v Novom Sade, ale aj v celej súťaži. Nastrieľal šestnásť gólov a zaknihoval dvadsať asistencií. Z obrancov bol jednoznačne špička. Viac pozornosti sa v klube venovalo Interlige, kde Novi Sad skončil nielen po základnej časti, ale i celkovo na siedmej pozícii. "Prím udávali Slovinci Ľubľana a Jesenica, ale zdatní rivali boli aj maďarské celky. Niektoré duely sa dali porovnať so slovenskou extraligou. Náš celok zbieral medzinárodné skúsenosti, oťukával sa, takže s umiestnením bola spokojnosť. Skončili sem však lepšie než Chorváti Medveščak Záhreb - a to vzhľadom na značnú rivalitu bolo rozhodujúce. Potešilo i víťazstvo trebárs v Dubnici, niektoré súboje sa skončili len tesnými prehrami so silnými konkurentmi. Akurát trošku mrzuté bolo únavné cestovanie. Napríklad do Jesenice sme cestovali pätnásť hodín okľukou cez Maďarsko a celé Slovinsko, lebo Juhoslovania majú problémy s vízami." Vzhľadom na zloženie mužstva herný štýl bol orientovaný zámorsky, ale Slováci sa snažili aj o kombinačné, európske prvky. "Tréner bol mladý chlapec, prišiel z Toronta, rovnako aj kanadskí spoluhráči. Klub má dosť financií, jednotliví sponzori dostatočne podporovali hokej." Hokej v Juhoslávii nemá také postavenie ako futbal či basketbal, alebo volejbal, čo sa premieta aj do vysielania športových prenosov v televízii. Napriek tomu medzi publikom v hokejových strediskách získava aj tento šport na popularite. "Chodilo veľa malých detí a postupne sa chlapci prihlasovali do prípravky. Na niektoré duely prišlo do tritisíc divákov. Inak, štadión je súčasťou perfektného komplexu, ktorý môžeme my, Košičania, iba závidieť." Martin si zahral naozaj dosť, hlavne v interligových súbojoch, ktoré boli náročnejšie i prestížnejšie, takmer nezišiel niekedy z ľadu. "Strávil som v akcii viac než päťdesiat minút v zápase." Vraj slabinou v Interlige a juhoslovanskej lige sú iba rozhodcovia, ktorí sú domáci a nemajú sa od koho učiť. Inak, v Novom Sade sú dva celky: Vojvodina udáva tón, mestský partner je akýmsi béčkom. "Typické derby boli medzi nami a Záhrebom i Belehradom. Niektoré zápasy sa skončili i dvojciferným rezultátom, trebárs s rezervou Noveho Sadu, najviac sme nastrieľali vyše dvadsať gólov. Kuriozitou bol otvorený štadión v Suboticii, kde som hrali za dažďa či sneženia. Ľad je tam od októbra do februára." M. Lenďák si všimol, že na rozdiel od iných odvetví bitky medzi fanúšikmi klubov neboli, to skôr svoj temperament prejavili rodičia mladých nádejí pri stretnutiach žiakov či dorastencov. "Sem-tam lietali i fľaše..."

Martin dostal, pravdaže, zase ponuku, aby zostal na ďalej na juhoslovanskom ľade, ale rozmýšľa tak, že by radšej v nastávajúcom ročníku účinkoval ešte na Slovensku. "Z rodinných dôvodov by som radšej bral na jeden rok angažmán u nás. Najlepšie extraligu. Všetko je to ale ešte otázne. Finančne je rozhodne zaujímavé pôsobiť i v tejto cudzine, hoci tlak na legionárov je aj v Juhoslávii značný. Robotu treba odvádzať nie na sto percent, ale oveľa viac."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.