zavalitá, vzhľadom pripomína veľké sivohnedé morča. Medzi prstami na všetkých nohách má plávacie blany. Na hlodavca sedí nezvyčajným spôsobom, totiž na zadku ako pes. Rozšírená je v povodí brazílskych a paraguánskych riek, výskytom je viazaná na vodu. V oblastiach nerušených človekom je aktívna cez deň. Kde je vyrušovaná, tam prechádza k nočnému životu. Pri odpočinku sa ukrýva v hustých pobrežných porastoch. Je výlučne bylinožravá, živí sa najmä vodnými rastlinami. Chodí sa pásť aj na lúky, vyhľadáva trávu nazývanú chikvirera podľa indiánskeho mena kapybary. Navštevujú i polia, kde dosť škodí na pestovaných plodinách. Na súši je nemotorná a pomalá, iba ak je vyplašená a skákavo sa rozbehne. Pritom prenikavo kričí. Ukrýva sa do vody, pláva ako ponorka pod hladinou do bezpečia v trstinách či pod vodnými ľaliami. Pod vodou vydrží 10 minút. Aj keď normálne pokojne pláva, je takmer celá ponorená, nad hladinou vytŕča len špičku ňufáka s nozdrami.
Kapybary sú bezpečné pred piraňami, vraj preto, že ich chráni pižmový zápach, ktorý vylučujú. Ničia ich však kajmany a anakondy. Najviac im však škodí človek strelnými zbraňami. Na súši ich ohrozujú aj jaguár a puma. Mäso kapybary má pachuť, jedia ho iba domorodci. Je však nutrične veľmi hodnotné, s nízkym obsahom tuku, podobne ako mäso z nutrií, ktoré získalo uznanie dietetológov len nedávno.
Z hrubej kože kapybary vyrábajú remene a sedlá. Kapybara sa spája do rodinných skupín, zvyčajne pozostávajú zo samca a troch samíc. Rodiny sa združujú do neorganizovaných väčších spoločenstiev 20 až 100 zvierat. V porovnaní s inými hlodavcami má veľmi dlhú brezivosť, asi 23 týždňov. Samice vrhnú obyčajne dve mláďatá, o ktoré sa starajú tiež nezvyčajným spôsobom. Mláďatá zhromažďujú do akýchsi materských školiek, kde ich opatrujú staršie samice. Každé hladné mláďa nadojčí podľa potreby práve prítomná matka. Mláďatá sa vyvíjajú veľmi rýchlo, už štvormesačné dospievajú.
Psychicky sú kapybary slabo vyvinuté, ich inteligenciu nie je možné porovnávať s potkanmi či krysami. V zajatí sa však dajú ľahko skrotiť, stanú sa prítulnými a svojho pána nasledujú ako pes. Deti domorodcov sa rady hrajú so zdomácnelými kapybarami a dokonca sa na nich vozia. Vo vyspelých krajinách sa však chov kapybary ako domácich miláčikov nerozšíril, zrejme preto, že nie sú pekné ani bystré a ako izbové zvieratá sú príliš veľké. V Európe zaviedli chov kapybary v niekdajšej parížskej kráľovskej záhrade v roku 1739. Dnes chovajú kapybary viaceré zoologické záhrady, no ich liahnutie a odchov mláďat sa darí len zriedkavo. Ani návštevníci neprejavujú väčší záujem o tieto málo príťažlivé tvory. Kapybary vystavujú tiež niektoré zoologické záhrady v Čechách (Děčín, Jihlava) a v Poľsku (Lodža, Vratislav).
V domovine kapybary - tam, kde výraznejšie zasahuje civilizácia - jej početnosť prudko klesá a na viacerých územiach už bola vyhubená. Môže sa preto stať, že aj donedávna hojná kapybara sa stane ohrozeným druhom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
