len ak mu dedina dom postaví, lebo žiadny nemá a každý má právo bývať. Hej, mal byt, ale ho musel predať, lebo neplatil za nájomné ani za médiá, a tak ho radšej strelil a išiel do Nórska a potom do Belgicka. Ale už sa vrátil a chce bývať tu. Tu je doma, tu poberá dávky. "A čo sme my horší, my nemáme právo bývať?" kričal do kamery.

Kričal a dlaň nastavil. Veď sa nájde niekto hlúpy, kto dá. A keď mu do dlane napľujú, pôjde do zahraničia, alebo prídu európski politici za ním a poriešia jeho bývanie. On nemusí nič, len brať. Tak sme ho totiž za komunizmu naučili a teraz zveľaďujeme. Nedávať a brať. A učíme tak všetky sociálne slabé skupiny bez ohľadu farby pleti, lebo máme dobré srdce.

Bol raz jeden farár v juhoslovanskej ľudovej anekdote, ktorý sa utopil, keď sa loďka prevrhla. Všetci naňho kričali, aby im podal ruku a zachránil sa. On však biedne zahynul, lebo, ako vysvetlila jeho žena, nemali mu hovoriť "Pan farár, dajte nám ruku". "Ja som na vine," žialila farárka. "Naučila som ho brať, nie dávať. Mali ste kričať, 'Tu máte, pán farár, ruku', zachránil by sa."

Neviem, či tie dve veci spolu súvisia, ale cítim to tak.

Peter B. DOKTOR

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.