koľajiska. Železničné modelárstvo by malo vo všetkom napodobňovať veľký vzor, ale konštrukcia spriahadiel to neumožňuje.
Spriahadlo musí byť predovšetkým malé a nenápadné s možnosťou vykláňania na obidve strany. V opačnom prípade by sa pevne spojené vozne v oblúku vykoľajili. Ďalej je dôležité jeho samočinné zopnutie pri vzájomnom náraze dvoch vozňov. Podstatná je aj symetria pre možné spriahanie ľubovoľných strán vozňa a malý rozmer, aby odstupy medzi vozňami boli nenápadné. Niektoré druhy umožňujú rozpriahanie vozňov na diaľku a posun, kedy je spriahadlo v rozpojenom stave. Ide teda o možnosť tlačiť pred rušňom rozpojené vozne tak, aby sa pri tomto pohybe ich spriahadla opäť nespojili. Podmienkou však je, aby sa postrk uskutočnil bez nárazov a trhavého pohybu, ktorý by opätovné spojenie spriahadiel umožnil. Nemecký termín pre túto činnosť je "vorentkupplung". Na spriahadlo sa kladú vysoké požiadavky, napríklad mechanická pevnosť, ktorá určuje dobré prenášanie ťažnej sily a zároveň nedovoľuje samovoľné rozpriahanie.
V najstarších vyhotoveniach modelových železníc sa dali nájsť priahadla vo forme háčikov, ktoré bolo možné spojiť a rozpojiť iba ručne. V7voj postupne smeroval k ďalšiemu vyhotoveniu háčika s poistným krúžkom. takýto systém sa síce spojil sám, ale rozpojenie sa naďalej uskutočňovalo iba ručne. Dnes sa používa spriahadlo vyhovujúce norme MOROP. Pre zaujímavosť, niekdajšia firma PIKO z NDR vyrábala len pre rozchod HO až päť typov spriahadiel, líšiacich sa iba dĺžkou ťahadla.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
