Bol to osud alebo potvrdenie príslovia, že žiaden strom, ani mrakodrap nerastie do neba?
Ak to bol osud, platí aj pre ľudské dvojičky? Sú príklady, ktoré nevyhnutne evokujú takéto úvahy. Najčerstvejší prípad sa stal vo Fínsku a predčil všetky doterajšie. Isté dvojčatá v priebehu jednej hodiny, nezávisle od seba na tej istej ceste zahynuli pri bicyklovaní pod kolesami nákladných áut. Ani sa o tejto rarite nedozvedeli.
Určite bude zaujímavé opýtať sa v tejto súvislosti na názory a pocity tých najpovolanejších, pretože oni ako jediní vedia, čo to obnáša.
Podľa jednovaječných dvojičiek Anny a Zuzky Malčických z Košíc je byť dvojičkou, "... skvelý pocit. V mladšom veku sme mali iný názor, pretože sme sa museli rovnako obliekať, no dnes už nie. Sme si citovo veľmi blízke, ak sa stane niečo jednej, pociťuje to aj tá druhá. Stalo sa nám aj to, že sme vykonávali rovnaké činnosti v rovnakú hodinu na rôznych miestach. Alebo sme v spoločnosti vyslovili súčasne jedno slovo."
Pri pohľade na dvojičky väčšinu z nás napadne otázka, či už niekedy svoju podobu zneužili. Napríklad jedna poprosí druhú, či by ju na zajtrajšom teste z matiky nemohla "zaskočiť." "My sme tento fakt nikdy nevyužili. Nepotrebujeme to, asi to nemáme v povahe. Iste, už nás to neraz napadlo, no skončilo to len pri nápade. Naši kamaráti si nás občas pomýlia a začnú objímať tú druhú, no to je normálne."
Kto si tieto dve sympatické dievčatá už v živote pomýlil, alebo kto ich dodnes nevie rozoznať? "Naši rodičia si nás sem-tam pomýlia, no jediná, ktorá nás ma dokonale "prečítané" je naša mladšia sestra Jana. Na strednej škole nás jedna pani profesorka oslovovala väčšinou opačne a ďalšia až po troch rokoch zistila, že sme dve."
Anna so Zuzkou sa ale na rozdiel od iných dvojičiek môžu popýšiť nevšedným zážitkom z detských čias. Keď mali asi päť rokov, natáčal sa film s názvom "Jazerčatá". V jeden deň ich na ulici oslovil režisér spomínaného titulu. Dievčatá sa mu zapáčili, a tak mali možnosť zahrať si rolu Janky a Danky Sýkorových, s otcom Petrom Raševom a jeho manželkou. "Je to príbeh o bežnej päťčlennej rodine. Raz sme natáčali tzv. "hranú spiacu scénu", no stalo sa, že sme zaspali nehrane. Natáčanie sa muselo prerušiť. Bol to zaujímavý zážitok-naučili sme sa tam aj viazať si šnúrky."
No aký je to pocit mať doma takýto bežný zázrak? Zdieľať s nimi spoločnú izbu, prežívať smutné i veselé chvíle, hádať sa a držať pri sebe? Sestra Jana: "Mať za sestry práve dvojičky je zaujímavé. Občas si ideme na nervy, no to je medzi súrodencami normálne. Vadí mi len to, že v spoločnosti je pozornosť upriamená len na ne. Vzťah je ale výborný, držíme pokope. Ak je niekto proti nám, automaticky sa spojíme."
Zaujímavé je, že Zuzka je ľaváčka a Anna praváčka. Obe sú vraj zrkadlové povahy. Anka je kľudná, Zuzka výbušnejšia.
Na svete neexistujú dve rovnaké bytosti. Každý z nás je jedinečný, neopakovateľný. Platí to ako pre dvojičky, tak pre všetkých ľudí na Zemi. No ony musia mať medzi sebou vybudovaný absolútny rešpekt a toleranciu. Existujú aj prípady, kde je ten rešpekt maximálny. Napríklad u dvojčiat siamských. Ich vzťah nemôže mať ani najmenší záblesk neistoty, pretože v ich prípade by sesterská hádka nebola nepríjemnou len z jedného dôvodu. Život dvojičiek je teda predsa v niečom odlišný. Zvláštny a záhadný, rovnaký a rozdielny, príjemný ale i obtiažny. A predovšetkým neoddeliteľný.
Autor: Ivana Cimová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
