Bolkom Polívkom sa zaskvel v komédii Kurvahošiguttentag. V úlohe vojaka sme ho naposledy videli v retrofilme režiséra Jana Hřebejka Pelíšky. Okrem toho križuje Miroslav Donutil bývalé Československo so svojím zábavným programom. Len málo Slovákov však vie, že jeho najväčšou láskou je stále divadlo.
Nie všetci slovenskí diváci majú tú možnosť vidieť vás na divadelných doskách. Nemyslíte si, že sú istým spôsobom ukrátení?
Keby som povedal, že sú tak by to vyznelo namyslene. Samozrejme prial by som si, aby ma videli aj takto, ale tí ktorí majú naozaj záujem, sa prídu na mňa pozrieť aj do divadla. Čas od času sa stane i to, že chodíme s Národným divadlom hrať aj na Slovensko. Je to pravda málo. Národné divadlo z Prahy hrá v Národnom divadle v Bratislave a tým to končí. My herci by sme chceli podniknúť výlety aj inde, ale mechanizmus Národného divadla to veľmi nedovoľuje. Viem si predstaviť, že budeme hrať Sluhu dvoch pánov napríklad v Košiciach a priznám sa, že niekoľko krát som s tej strany počul takúto požiadavku, ale žiaľ, zatiaľ to k nejakému riešeniu nedospelo.
V súvislosti s Národným divadlom sa zvykne hovorievať, že tam herci chodia iba dožiť. Neviem, ako je to u vás...
Aj u nás sa zvyklo hovoriť, že do "národného" sa herci odkladajú za zásluhy a odchádza sa odtiaľ iba "nohama napŕed". Ja osobne som však svedkom, že v Národnom divadle prebieha regulárny, tvorivý proces a je to divadlo, ktoré má obrovské ambície, o to viac, že tam pôsobia naozaj skvelí herci. Iná vec je dramaturgický plán a jeho plnenie, či je výber hier dobrý, alebo zlý. Musím však povedať, že v poslednej dobe došlo v Národnom divadle k niekoľkým výsledkom, ktoré neboli uspokojivé a to pre nás všetkých nie je dobre. Neviem, či ja osobne som nemal to šťastie, alebo môžem konštatovať iba fakt, že som sa v posledných hrách neobjavil. To nie je žiadna výhovorka. Na niektorých posledných premiérach som sa bol pozrieť a príliš ma neuspokojili. Myslím si, že aj toto patrí k divadlu. To sa pohybuje na vlnách. Raz ste hore, raz dolu. Pevne dúfam, že teraz prídu úspešné inscenácie.
Určite je neporovnateľné hrať v Národnom divadle a v malom mestskom divadielku, v brnenskom Divadle na provázku, v ktorom ste začínali. Existujú nejaké rozdiely v medziľudských vzťahoch v pracovnej oblasti?
Skutočne, nedá sa to porovnávať. Sú to dva odlišné organizmy. Národné divadlo má v činohre šesťdesiat hercov, veľký súbor, veľký, povedal by som až príliš veľký úradnícky aparát. V Divadle na provázku to bola partia kamarátov, ktorí sa poznali a ktorí boli odkázaní sami na seba. Myslím si, že v žiadnom prípade sa to nedá porovnávať a že to aj neporovnateľným ostane.
Poďme trocha k vašim programom. Dve hodiny odpovedáte na otázky divákov. Zaskočila vás nejaká otázka v dobrom, či zlom slova zmysle?
V dobrom slova zmysle ma zaskočí veľa otázok. Tie otázky sú na to, aby človeka zaskakovali. Na druhej strane po štyristopäťdesiatich reprízach sa len tak ľahko zaskočiť nedám. Všetky otázky, ktoré dostávam sú hodné odpovede.
Kedy podľa vás nastal ten zlom, že ste sa rozhodli okrem účinkovania v Národnom divadle ísť medzi ľudí s gitarou a hovoreným slovom?
Vždy som to mal v sebe. V Divadle na provázku sme boli zvyknutí takto robiť. Boli sme v neustálom kontakte s divákmi. Pre mňa to nebolo nič mimoriadne. Keď som prišiel do Prahy a nemal som toľko práce, ponúkli mi účinkovanie vo Viole, v pražskej poetickej kaviarni. Ja som to prijal a tam to celé začalo. Odtiaľ sa odvíja činnosť, ktorej sa teraz venujem.
Pozbierali ste nepočetné množstvo cien. Sú pre vás istým meradlom popularity, úspechu, alebo nie?
Bezpochyby sú, je to veľmi zaväzujúce. Na druhej strane to nie je mojím cieľom. Samozrejme že sa snažím robiť všetko pre to, aby som bol na javisku úspešný a aby ľudia chodili na moje predstavenia radi. Snažím sa dosiahnuť úspech. Niekedy si to všimnú tí, ktorí ceny udeľujú, ale nie je to tak, že všetko robím pre to, aby som nejakú cenu získal.
Je sa ešte vo vašom prípade profesijne kam posunúť?
Vždy je potrebné sa niekam posunúť. Vždy je kam sa posunúť. To, čo človek dosiahol je len odrazom preto, čo by ešte mohol dosiahnuť v budúcnosti.
Buďte konkrétnejší. Máte v tomto smere isté rezervy?
Tie rezervy tuším, ale keby som o nich konkrétne vedel a špecifikoval ich, tak prestanú byť pre mňa nedosiahnuteľné. Keď si pred seba postavíte to, čo ste dosiahli a to čo ešte chcete v živote dosiahnuť, prídete na to sám.
Čo by vás prinútilo povedať si - končím?
Podlomené zdravie. Zatiaľ som však chvalabohu fit.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
