vzdialenou exotikou. Napr. o tom, že SR patrí medzi kandidátske štáty, ktoré by sa mali v r. 2004 k únii pripojiť, má vedomosť iba 16% obyvateľov únie. Podobne neradostných ukazovateľov, zaraďujúcich SR medzi "čierne diery" Európy, vyplavil výskum celý rad. A hoci ani znalosti o iných asociovaných krajinách nie sú v EÚ bohvieaké, porovnanie s ČR, MR či Poľskom svedčí o tom, že SR je skutočnou "europopoluškou".
Základná otázka je, o kom a o čom takéto zistenie čosi hovorí. A teda, či je vôbec dôvod sa vzrušovať a následne vymýšľať stratégie, ako sa "zviditeľniť". A - nedajbože - zakladať inštitúcie s týmto cieľom.
Nuž, Slovensko je vo svojej anonymite nevinne. Je zákonité, že štát s desaťročnou tradíciou nemôže byť vrytý v povedomí tak, ako historické celky, ktoré prevádzkujú vlastnú štátnosť - s nejakými pauzami - tisíc rokov. To je všetko, ďalšie "argumenty" sú aj zbytočné. Napr., že máme mizerný cestovný ruch. Iste áno, ale nič nepomôže, ani keby sme toto odvetvie hneď pozdvihli na úroveň Čechov. Veď aj záujem o dovolenku v ČR je, podľa toho istého Eurostatu, v eurozóne iba 13-percentný. Pričom Prahu (Budapešť) nebudeme mať nikdy... To si treba uvedomiť nad úvahami typu, že napr. málo investujeme do štátnej propagačnej politiky. Chválabohu - nikdy nedokážeme zainvestovať toľko, aby sa značka SR nejako zásadne presadila na európskom reklamnom trhu.
Inou hlúposťou je dvíhať obočie nad "obmedzenosťou" Európanov a pýtať sa trebárs., že ako je možné, že sú takí ignoranti. Hm, je to ľudské, prirodzený záujem sa vždy orientuje na oblasti civilizačne vyspelejšie. Všimnime si dobre, kam sa za desať rokov presmerovala pozornosť Čechov - dnes vedia o Nemecku rádovo viac, než o Slovensku. Ako by asi dopadol podobný výskum u nás, keby sa pýtal na Strednú Áziu (nedajbože Afriku), a mali by sme za úlohu napr. špecifikovať odlišnosti medzi Azerbajdžanom a Arménskom?
Mnohí to nebudú radi počúvať, ale taká je realita: Optikou priemerného, napr. Francúza, je Slovensko asi natoľko významné a natoľko zaujímavé, ako optikou slovenskou trebárs Náhorný Karabach. Nuansy im unikajú aj v oblasti politickej stability; Francúzi (Nemci, atď.) nerozlišujú, že najväčšie európske jatky druhej polovice 20. storočia boli na Balkáne, a nie na Slovensku. Kritizovať ich a pohoršovať sa ale budeme mať nárok až vtedy, keď my budeme štrukturovanejšie vnímať regióny rozvojového sveta.
Samozrejme, je kľúčové, že stredná Európa je priestorom, s ktorým sa oni idú integrovať. A to je aj bod, v ktorom začínajú mať tieto výskumy svoju výpovednú hodnotu. Nie smerom k občanom únie, ale ich politickým lídrom; obnažuje sa totiž deficit demokratickej legitimity, ktorým je zaťažený projekt rozširovania EÚ. Nedá sa svietiť: Ak 84% občanov EÚ nemá ani potuchy, že ich politické reprezentácie rokujú o pridružení Slovenska, tak je namieste otázka, či náhodou politici neprekračujú svoj demokratický mandát. O integrácii Poľska, o ktorom sa relatívne najviac vie, napr. netuší ešte 60 percent občanov únie.
Aj v týchto číslach spočíva jedno z vysvetlení, prečo sa v eurozóne zvyšuje vplyv pravicového extrémizmu. Komplexnejšie údaje predchádzajúcich E-barometrov hovoria, že rozšírenie ako idea, bez menovania účastníkov, má podporu 51% obyvateľov únie. Ale pozor; iba jedna tretina respondentov vyjadrila súhlas s finančnou pomocou kandidátom formou čerpania z rôznych e-fondov. Ukazuje sa, že aj v kauze rozširovania, podobne ako prisťahovalectva, sa medzi lídrami únie a jej obyvateľstvom otvárajú nožnice, ktoré sa môžu stať zdrojom budúcich napätí a konfliktov.
Že si politici rozpor uvedomujú, je nesporné. Bohužiaľ, tým najhorším spôsobom, čoho dôkazom sú verejné výzvy z Nemecka i Francúzska do Bruselu, aby sa napr. aktuálna debata o poľnohospodárskej politike EÚ (a teda výške priamych platieb pre nových členov) odložila až na obdobie po voľbách (vo Francúzsku tento týždeň, v Nemecku v septembri). Rozumiete tomu: Pred voľbami, keď usilujú o hlasy, je táto diskusia politikom nepríjemná, keďže, pokiaľ má byť nejaká dohoda, musia aj Francúzi, aj Nemci v čomsi ustúpiť. O tom ale nechcú počuť ich voliči. A tak ich politici radšej podvedú; téma sa zmetie pod koberec, kým sa občania rozhodujú, a nastolí sa až vtedy, keď na štyri roky stratili možnosť do veci "kafrať". .
To je ale cesta do pekla, ktorá nemôže mať budúcnosť. Eurovýskumy opätovne pripomínajú, že ak sa má kontinent úspešne spájať k prospechu naozaj všetkých účastníkov, prvým krokom je návrat politikov k čestnému a úprimnému slovu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
