domov. Urobila to potom, čo za ňou prišla pani H. s tým, či si ho nechce zobrať. Keď prišiel k nám, staral som sa o neho rovnako, ako o ostatné deti. Bol dospelý, ale správal sa ako dieťa. Veľmi chcel mať psíka, a tak som mu kúpil pudlíka. O izbu sa delil s mojím 15-ročným synom Rasťom a 19-ročnou dcérou Alenou. Vonku nikdy nechodil sám, vždy s ním šiel niekto z nás..." tvrdil pred senátom Krajského súdu v Košiciach 46-ročný Štefan T.
Tento Michalovčan dostal miestenku na trestnú lavicu spolu s manželkou Martou, ktorú priviedli z väzby do pojednávacej siene, pracovníci Zboru väzenskej a justičnej stráže. Prokurátor ich obžaloval z trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby a pani Martu aj zo zanedbania povinnej výživy. Tá sa totiž o nemanželského, mentálne postihnutého 25-ročného syna Martina, ktorý žil 19 rokov v ústave, po tom, čo si ho zobrala domov, nestarala ako matka, ani ako jeho súdom ustanovená opatrovníčka. Dlhodobo mu nedávala riadnu stravu, ani nápoje, nedbala o jeho hygienu, nezabezpečovala mu základnú lekársku starostlivosť.
Následkom ťažkej podvýživy, keď schudol zo 60 na 40 kilogramov, došlo u Martina k úplnému rozvratu vnútorného prostredia, ťažkému obojstrannému zápalu pľúc a nakoniec k smrti. Zomrel 6. júna 2000 v Nemocnici s poliklinikou v Michalovciach. Svoj podiel viny na smrti mentálne postihnutého Martina mal podľa obžaloby prokurátora aj jeho otčim, ktorý sa podobne, ako chlapcova matka, nestaral o jeho výživu, ošatenie, hygienu... Otčim sa pred súdom bránil najmä tým, že mal dosť problémov sám so sebou, lebo si zlomil krčok stehennej kosti. Kvôli tomu viac ležal ako chodil a päť týždňov bol aj na liečení.
Marta T. využila svoje právo a odmietla pred súdom vypovedať. Z čítania jej výpovede pred vyšetrovateľom vyplynulo nasledovné: "Syna som zobrala z Ústavu sociálnej starostlivosti v Strážskom 14. januára 1997, pretože o to veľmi prosil. Asi pol roka som ešte chodila do práce, neskôr som zostala doma. Od 3. októbra som Martina vodila na štyri hodiny do ústavu v Michalovciach. Ale po asi dvoch rokoch som ho odtiaľ vybrala." Obžalovaná ďalej vypovedala, že Martin zostal doma s ňou a s vnučkou. Vraj každý deň varila, dávala mu stravu, kúpala ho, chodila s ním aj vonku. "Bol hravý, správal sa ako dieťa. Vedel spievať aj písať. Videla som, že trochu schudol, aj to, že je zamyslený. Myslela som si však, že smúti za Miškou, dievčaťom, s ktorým sa kamarátil, keď bol v ústave v Strážskom," bránila sa Marta T.
Ďalej tiež uviedla, že Martina videla vyzlečeného aj krátko pred smrťou, no nechápala prečo chudne, keď jedol výdatnú stravu. Na synovom správaní vraj nezbadala žiadnu zmenu. "Bol stále veselý, nesťažoval sa, že ho niečo bolí, nemal teplotu a nepočula som ho ani kašľať. I večer pred smrťou chodil po byte, jedol, aj si zacvičil. Neviem prečo zomrel. To čo sa hovorí, že som ho oblievala octovou vodou, alebo že som mu dávala piť slanú vodu, nie je pravda," tvrdila v prípravnom konaní obžalovaná.
Faktom však je, že lekár rýchlej záchrannej služby, ktorého privolali do bytu po tom, čo Martin upadol do bezvedomia, ho našiel ležať pri otvorenom okne na váľande bez posteľnej bielizne, oblečeného len v pomočených slipoch... Bol v hlbokom bezvedomí, veľmi vychudnutý, podvyživený, podchladený, mal preležaniny na chrbte a zadku... Stav, v ktorom sa nachádzal, nevznikol podľa lekára zo dňa na deň, ale v priebehu 2 - 3 mesiacov...
"Večer predtým, ako sa to stalo, si Martin prišiel pýtať okolo deviatej, keď išiel spať, chlieb so salámou. Bol tak zvyknutý, robil to každý deň. Chodil po byte, správal sa normálne, večer mu ešte nič nebolo. Ráno, 1. júna 2000, ma zobudili deti, že Martin nevstáva... Šiel som sa na neho pozrieť. Vyzeral zle. Bol bledý, mal zavreté oči, zdalo sa mi to divné, a tak som zavolal pohotovosť. Martin bol pomočený, preto skôr, ako prišla záchranka, manželka odniesla všetky mokré veci do kúpeľne. Potom lekár chlapca prezrel a povedal: ´Nechajte ho, nech dodýcha!´ Odišiel s tým, aby sme potom zavolali obvodného lekára, že mu vypíše úmrtný list," tvrdil obžalovaný.
Ako ďalej uviedol, obvodného lekára zavolal okolo 7.45 hod. Ten prišiel, pozrel Martina a vraj povedal, že keď je v ´takom stave´, najprv vyšetrí pacientov a potom príde. Vrátil sa okolo pol deviatej a prekvapene konštatoval, ´veď on ešte žije´. Potom zavolal záchrannú službu a tá odviezla Martina do nemocnice...
Pojednávanie bude dnes a ďalšie tri dni pokračovať vypočúvaním svedkov a znalcov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
