známou postavou, ale ešte veľa ľudí jeho zápas o zachovávanie dedičstva našich predkov nepozná. Alebo nechce poznať. Lazorík si totiž v zápale boja za svoju vec neberie servítku pred ústa a je pri svojej argumentácii a kritike konzumného života až veľmi otvorený. Hoci už má na chrbte viac ako 80 krížikov, neustúpil zo svojej cesty ani o krôčik. Ak si niekto myslí, že sa nechal životom unaviť, či odradiť, je na omyle.
Svedčí o tom aj jeho ďalšia aktivita (ktovie koľká v poradí) a to zúročiť roky cestovania po regióne, fotografovania, zapisovania spomienok starých ľudí a hľadania existujúcich zvyškov vedomostí o pôvodnej ľudovej architektúre na Šariši. Za desaťročia zozbieral a podrobne popísal množstvo fotografií, ktorých hodnotu vedia oceniť vari len múzejníci. Tak ako pri iných publikáciách plných írečitých periel v podobe spomienok o bačovstve, či tradičných šarišských jedlách, ktoré sa vydávali ťažko a ešte ťažšie si na ne našiel vydavateľa, aj teraz sa pokúša vydať Fotočítanku ľudovej architektúry a bývania východného Slovenska. Samozrejme najradšej by to urobil v šarištine, jazyku, ktorý považuje za rodný, mnohoraký vo výrazových prostriedkoch a ľubozvučný.
"Niekto by povedal stará chyža, ako stará chyža, ale nie je to tak. Už či ich výzdobou, či konštrukciou podkrovia, či úpravou uhlov, priestorovým delením, typom pece. Staviteľský úzus jednej dediny, obce, etnika, národnosti sa líšil od druhej, ako sa líšil spôsob života, zvyk, reč, pieseň, kroj..." povedal nám o pripravených podkladoch a tiež prezradil, že kniha bude obsahovať aj memoráty, ľudovú terminológiu, nákresy, ale aj piesne a rozličnú poverovosť, ktorú mu vyrozprávali starí dedinskí cimermani. Zdalo sa, že celá koncepcia je do detailov premyslená, keď nám povedal, že bude obsahovať 32 tematických statí s ôsmimi titulkami rozprávaní a piesní, so siedmimi nákresmi a 969 fotografiami.
Vzbudil v nás zvedavosť, a tak sme sa pýtali ďalej. Vysvetlil, že ľudovú architektúru rozdeľuje do dvoch oblastí. Horské a podhorské oblasti sú charakteristické šindľovou krytinou na drevenom budovanom zrube. Ten je zvonku aj zvnútra bez omietky, s medzerami vypchatými obyčajne machom. Ako im hovorí J. Lazorík - pisane chyže. Drevenice mávali hrubý rustikálny ráz ako napríklad drevenica Márie Dicovej z Jarabiny v Staroľubovnianskom okrese. "Drevenica z roku 1858 sa zachovala už len na fotografii. Impozantnosť dreva a jeho štruktúry, bravúrnosť tesárskeho výtvoru na dedoviznom obydlí. Také drevené dedičstvo otcov, taká jedinečnosť láka cudzincov, no, podľa niektorých niekdajších politikov i dnešných modernistov špatí obec... Drevenicu zbúrali v roku 1986," spomína. Pritom tento typ dreveníc je pôvodný a celoslovenský.
Do druhej kategórie zaradil nížinné oblasti, teda drevenice so slamenou strechou, holotrámové i omietnuté, bielené iba zvnútra, alebo hlinou lepené a bielené obojstranne. Od Prešova až po Zemplín sú známe bielené murované domy z valkov, teda z nepálených tehál. Zastavme sa pri šarišských s kolmými štukovanými štítmi a s kapličkami. "Doskové štíty sa omietali hlinou, kapličky na nich mali z obidvoch strán výzorníky, štít dolu vymedzovala kordonová rímsa, či úzka strieška a celé priečelie bolo ľudovosvojrázne štukovo vyzdobené. V mene veľkých oblokov ľudová ozdobnosť, teda kapličková pieta sa postupne likvidovala. Také domy sa zachovali v Župčanoch, Ražňanoch, Chmiňanoch, Ostrovanoch, Svinej, Jarovniciach, Toryse, ale aj v meste Veľký Šariš," komentoval fotografie. Jednopriestorové domy, iba s jednou obývacou izbou a takzvaným prikľecom, mali zvyčajne aj komoru, alebo drevník či šopku.
Naši predkovia radi "statkovali", teda nažívali v symbióze so svojimi domácimi zvieratami. V zime uliahnuté mláďatá brávali ku sebe do teplej chyže a kravičky s teliatkami zvyčajne dýchali gazdinej do pitvora. Jediným zariadením v prikľece, teda v pitvore, bol hrniec na trojnožke, neskoršie šparhecik a pekárnik s uchami z hliny doslova zlepený s komínom do otvorenej povaly, s lopatou a tepšami zavesenými na stenách. Komora bola na odkladanie hrncov, korýtok, sít, starých obrazov, ale skladoval sa tam aj odev v drevených ladách a na hákoch viseli hune, čuhy či chološne.
Nuž, tak si žije Ján Lazorík. Nepokorený odmietaním, večne v pohybe, klopajúci na dvere rôznych inštitúcií, s hlavou plnou nápadov, argumentov a hlavne energiou, ktorú mu môžeme len závidieť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.