Nasledujúcich šesť týždňov, ako potvrdzuje staršia i novšia história, býva u nás naozaj často obdobím rozvodnených riek, prelievajúcich sa vodných nádrží, trhajúcich sa hrádzí, zborených mostov a, žiaľ, i katastrofálnych povodní. Stačí rozpamätať sa na dátum jarovnickej katastrofy.
Naši predkovia verili, že za smrť utopením je zodpovedný vodník. Žili kedysi v každom potoku, pri mlynoch, v rybníku, pliesku, jazere. Podľa niektorých strašidlológov so špecializáciou na vodné mátohy, zelení chlapíci sú dušou každej vody. Vodník mal podľa povestí prísne stanovené normy: človeka smel utopiť iba raz za 7 - 9 rokov. Aby to nerobil častejšie, nedostal prídel hrnčekov, pod ktorými väzní dušičky utopencov.
V mytológii národov na celom európskom kontinente sú vodníci prítomní oddávna. Dedinské starké i v súčasnosti varujú detičky, rátajte s prítomnosťou vodníka. Dokážu sa totiž prejaviť i za bieleho dňa. Kúpať sa na pravé poludnie či nebodaj o polnoci, tobôž v júni, považujú skôr narodení za hazardérstvo. Tabu má racionálne jadro. V júni hrozia prívalové vzostupy hladín, s plným žalúdkom v horúčave na pravé poludnie neradno liezť do vody, nuž a ktože by už pokúšal vodníka o polnoci v plavkách?
O pôvode vodníkov sa vedú spory - niektorí tvrdia, že sú to neposlušní anjeli, za trest uvrhnutí do vody, iní, že sú to pretransformovaní utopenci. Podľa iných je vodník vlastne potomkom vodníka a morskej panny. Pôvabný je i názor, že vodník jednoducho vyrastie z kvapky čistej vody, ožiarenej mesačným svetlom. Aj na vodníka platí slušnosť a vľúdne zaobchádzanie - kým jednu babku za to, že sa mu vysmievala a odmietla pomoc pri štopkaní mokrých zelených ponožiek, stiahol pod vodu dierou v moste, inú tetku, krčmárku, odmenil krásnou perlou. Prémia bola za to, že ho zdvorilo obsluhovala a bez reptania poutierala i mláky, ktoré štamgast sústavne zanechával na dlážke pohostinského zariadenia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
