sa za socializmu nestávalo. Prišiel november, sloboda a mladý muž s neuveriteľnou charizmou sa kamsi vytratil. Košičania sa pýtali, kde je, prečo musel z Dómu odísť. Začalo sa šepkať, že možno niekomu prekážala jeho obrovská popularita. Oslovenie farár sa mu nepáči, pretože tak ich volali eštébáci. Takže kňaz. Juraj Semivan.

Sme v kuchynke na fare v Krásnej nad Hornádom. Oproti nám sedí vysoký svalnatý opálený muž s cigaretkou v ruke, nakrátko vystrihaný... Čo ho viedlo k tomu stať sa kňazom?

Vyrastal som v kresťanskej patriarchálnej rodine s veľmi silným otcom v obci Koňuš v sobraneckom okrese. Mal som tri sestry. Mamka bola šička, otec vodič autobusu. Ja som s otcom robil vonku na vinici, ženy mali na starosti domácnosť. Prvýkrát som vysával, keď som mal 25 rokov a bol som v Londýne. Ako osemročný som šoféroval autobus. To kvôli tomu, aby som už ako dvanásťročný mohol riadiť traktor. Keď som zle otočil traktor, musel som z neho vyskočiť a utekať, lebo som vedel, že dostanem od otca bitku.

Boli ste za socializmu ako kresťania perzekvovaní?

Ja nie, ale moje sestry to pocítili. Boli veľmi dobré študentky, dve z nich sa však nedostali na medicínu. Viacerí, ktorí ma poznali, boli sklamaní, keď sa dozvedeli, že idem na teológiu. Sestry mali kvôli mne problém dostať sa na vysokú školu. Jedna z nich neskôr skončila logopédiu popri zamestnaní, druhej sa však nikdy nepodarilo na školu dostať.

Prečo ste sa rozhodli stať kňazom?

Ja neviem. Hrával som basketbal za Michalovce dorasteneckú ligu, potom som bol v národnej mužskej lige... Myslel som, že šport bude môj chlebík. Keď som sa rozhodol pre teológiu, všetci si mysleli, že som sa zbláznil. Bol som chalan ako iní, mal som priateľky... V seminári po mojom voľnom živote prišla tvrdá drezúra.

Nikdy ste nezapochybovali o svojom rozhodnutí?

Nezapochyboval som. Ale nie preto, že by som bol taký svätý. Bolo to moje slobodné rozhodnutie. Človek by si mal stáť za svojimi rozhodnutiami.

Ktoré bolo vaše prvé pôsobisko?

Dóm svätej Alžbety. Bol som tam od roku 1985 až do roku 1990.

Vrcholil socializmus, Dóm bol však počas vašich kázní doslova nabitý. Čo myslíte, prečo?

Možno preto, že som bol úprimný, normálny. V podstate som nebojoval proti režimu, nebol som typický antikomunistický kňaz, hoci si ma eštébáci brávali na paškál. Začalo to už v seminári. Hral som na gitaru, s chlapcami sme robili piesne s náboženskou tematikou, no a eštébákom sa tento underground nepozdával. Na Moyzeske mi potom eštébáci púšťali nahrávky mojich kázní. Nikdy v nich nebolo nič politické, ale stačilo len napríklad spomenúť také blbosti ako vedecký pokrok, a už ich to štvalo. Keď mi vtedy tlieskali ľudia na Kalvárii, tak si ma eštébáci zase podali asi takým spôsobom čo sa tu vyčečúraš, čo si myslíš, že kto si? Čo urobíš, ty tvrďas, keď ti sestru zrazí auto? Pritom tie kázne neboli o politike. Ten vedecko - technický rozvoj som spomenul ako príklad - keď naši predkovia verili v Boha, máme si myslieť, že boli somári, ale keď vynašli chladničku, už je to okej?

Verili ste v pád komunizmu?

Áno, bolo to choré. Nič, čo nie je postavené na pravde, nemôže fungovať. Pád toho systému považujem za Boží dar. Priniesol nám slobodu, aj keď naučiť sa v nej žiť nám ešte potrvá. Nerobím si ilúzie, za môjho života my už normálni nebudeme. Znie to surovo, ale nie som skeptik, naopak, som optimista. Je normálne, že my normálni tak skoro nebudeme. Ako sa môžu za dvadsať rokov napraviť škody napáchané na nás za polstoročie?

V roku 1990 ste odišli z Dómu aj z Košíc. Prečo?

Pán arcibiskup mi vtedy povedal, že to bude pre mňa dobré... Ja som si to nemyslel. Odišiel som do Keceroviec, kde žijú dve tretiny Rómov. Až po dva a pol roku pôsobenia v tejto obci som prišiel na to, že arcibiskup mal pravdu. Presvedčil som sa, že to nie je nezmysel, že v cirkvi funguje Duch svätý. Nerád sa takto vyjadrujem, pretože nechcem zo seba robiť pobožného, ale fakt je, že som tam získal úplne nový rozmer. Bolo mi tam spočiatku ťažko, ale potom som zistil, že sú tam skvelí jednoduchí normálni ľudia. Keby som zostal v Košiciach, asi by som bol trochu obmedzený...

V Košiciach vám po kázni tlieskali, čo vám dali Kecerovce?

Pokoj a odstup od vecí. Žiadna príprava na kázne kvôli tomu, že tam prídu aj vysokoškoláci. Tam ma brali tak či tak. Za najväčší úspech však považujem to, že som tam naučil Rómov umývať sa. Mladé Rómky, Rómovia chodili ku mne na prípravu na birmovku, tak som im povedal Kočky, však ste také krásne, do kelu, prečo sa neumyjete, aby ste voňali? Do kostola som ich nenaučil chodiť, ale umývať sa áno.

Neuvažujete o práci v misii?

Nie, nemám na to. Nie som dosť veľkodušný, na túto prácu treba obrovské srdce. Ja ho až také veľké nemám.

Pôsobili ste v Kecerovciach, Barci, teraz ste v Krásnej. Boli ste však aj dlho v Kanade...

Robil som si postgraduál na torontskej univerzite.

Nechceli ste tam ostať alebo ujsť von počas bývalého režimu?

Keby som nebol kňaz, nebol by som tu ostal ani hodinu. Keďže ním som, viem, že moje miesto je tu.

Mnohí zvlášť mladí ľudia, síce veria v Boha, ale necítia potrebu chodiť do kostola. Chápu ako pokrytecké to, že niekto robí iným zle, ale sa tvári nábožne, chodí na omše a spovede ...

Každý človek má obdobie vnútornej revolty, keď to vidí tak, že do kostola chodia hriešnici, pokrytci. Ale to predsa nie je moja vec, čo robia iní, či sú horší alebo lepší ako ja. Ide o to, či na tom niečo je - chodiť do kostola. Žiadny človek, ani ten najslobodomyseľnejší, nežije mimo štruktúr. Chodíme do školy, aj keď sa nám nechce, takisto do práce. Naši predkovia už pred viac ako tisíc rokmi chodili pravidelne do kostola. Prečo by som si ja mal myslieť, že už som taký frajer, že som ich prerástol a že to celé bola blbosť? Však aj ja som vygenerovaný z týchto ľudí. Exupéry hovorí, že keď človek nie zasadený, zomrie. Tá nedeľa v kostole, to je podľa mňa zasadenie.

Zlé svetlo na katolícku cirkev vrhá v poslednej dobe množstvo prípadov pedofílnych kňazov či už v USA alebo v Austrálii...

Tak, ako sa vyskytujú ľudia, ktorí sú mimo, nechcem povedať, že úchylní, v normálnej populácii, tak sa takíto ľudia nájdu aj medzi kňazmi. Takéto prípady treba prešetriť, aby sa zistila pravda a vyvodili dôsledky.

V tejto súvislosti sa čoraz častejšie ozývajú hlasy aj v samotnej cirkvi o potrebe jej zmodernizovania. Hovorí sa o možnosti zrušenia celibátu...

Zvlášť katolícky disent túto otázku nastoľuje. Cirkev je možno na prvý pohľad v podobných citlivých veciach strašne pomalá, až komótna, ale v konečnom dôsledku, to čo má prísť, príde.

Keby to rozhodnutie celibát áno, alebo nie bolo len na vás?

Celibát jednoducho je a podľa mňa má svoj zmysel.

Boli ste vo Vatikáne, stretli ste sa s pápežom?

Niekoľkokrát. Je super. Keď som bol v Kanade, v ankete Time magazine sa stal mužom roka. Bol mu venovaný v tom vydaní novín priestor na dvoch tretinách strán. Písal to novinár, ktorý dlhé mesiace strávil vo Vatikáne a mal prístup čo najbližšie k pápežovi. On ako neveriaci písal svoju osobnú skúsenosť s pápežom. V mnohých veciach sa mu pápež zdal dogmatický, ale pointa celého čísla bola v tom, že tento človek stále hovorí pravdu, neklame, nepodvádza. To je aj môj názor.

Veľa sa rozpráva o jeho zdravotnom stave, objavujú sa úvahy, že by to už mal vzdať.

Myslím, že on vie, že ešte vládze. Zoberte si, pod akým drobnohľadom svetových médií ten človek celý život je. Keby urobil jediné faux pas, problém je na svete. Nič také sa však nedeje.

Ako ste prijali 11. september, pád dvojičiek?

Znie to možno fatalisticky, ale vnímam to ako signál ľudia, preboha, spamätajte sa konečne.

Komu to adresujete teroristom, Američanom?

Nám všetkým.

Pri takýchto tragédiách vyvstáva pre vás už určite klišé otázka. Je vôbec Boh, keď niečo také dopustil?

Boh hovorí, nebuďte zlí, nebite sa... My robíme zle a potom sa pýtame, prečo to Boh dopustil.

Tam však zomreli nevinní ľudia.

Keď veríte v posmrtný život, viete, že smrť nie je koniec. Keď mi niekto zomrie, trápim sa, to je jasné. Ale za toto nemohol Boh. Mohol za to človek, ktorý alebo neverí, alebo je jeho viera deformovaná, odporná obluda, ktorá tých ľudí zabila. Nie Boh.

Keď príde na vás depresia, pomodlíte sa, idete do posilňovne, alebo si pustíte hudbu?

Najlepšie sa zbavím stresu v posilňovni. Je to skvelý pocit, keď sa potom človek osprchuje.

Takže sa neutiekate v takých chvíľach k Bohu?

Ja verím v Boha. Neutiekam sa k nemu viac v depresii ako vo chvíľach šťastia. Ja v neho tak jednoducho verím.

Juraj Semivan pôsobí v Krásnej, kde našiel vnútorný pokoj medzi dobrými ľuďmi. Hráva basketbal raz týždenne, každý druhý deň je v posilňovni. Šport miluje, finálový zápas našich hokejistov pozeral sám na zamknutej fare, lebo v takej chvíli cítil potrebu byť sám, aj keď to možno vyznie egoisticky. Učí na teologickej fakulte. Každý deň trávi dve hodiny varením, sám si aj upratuje. Keď sa do neho zamiluje nejaká slečna, začne sa jej vyhýbať. Každé voľby ide k urne a aj svojich známych presviedča, aby išli v každom prípade voliť. On sám je tvrdý pravičiar, ale ešte nevie, komu dá na jeseň svoj hlas. Ten sa tiež pravidelne nesie éterom vďaka jednému z rádií, v ktorom má svoju reláciu. Pozýva si do nej známe osobnosti. Každej kladie jedinú otázku Na čom záleží?