programového vyhlásenia vlády - potrestanie zločinov "mečiarovskej" éry. Prvý dojem však tentoraz klame; politická moc je zodpovedná špeciálne v tejto kauze iba do tej miery, do akej sama bičovala nestriedme očakávania. Teda do miery značnej, kardinálne zavinenie leží ale kdesi inde.
Odchýlka je v tom, že pokiaľ v plejáde menej závažných "lexokáuz" je medzi príčinami zlyhania cítiť aj nedostatočné dôkazové materiály či inak pochybené postupy (sprenevery v SIS, mŕtve duše, krádež Mercedesu, triptych, výbušnina na mítingu, sabotáž a asi 5 ďalších), v kauze únosu si musí spytovať svedomie iba Mečiar a justícia. Dôvodom zamietnutia sťažnosti prokurátora, a teda definitívneho zastavenia stíhania v kauze únosu, je totiž výlučne slávna Mečiarova amnestia. Konkrétne, hlavný argument senátu Krajského súdu v BA znel, že "všeobecný súd nemôže polemizovať s rozhodnutím Ústavného súdu SR, ktorý potvrdil Mečiarovu amnestiu".
Takto ale vec jednoducho nestojí, ide o zavádzanie, alibizmus a zbavovanie sa zodpovednosti. Prípadne blbosť, pretože špeciálne v tejto kauze sa polemizovať môže, a to celkom zásadne. Určujúce je, že senát KS nevzal do úvahy celú agendu amnestií, ktorú ÚS vybavoval, resp. zamlčal jej podstatnú časť. Neexistuje totiž iba výrok tzv. Šafárikovho senátu ÚS (ešte za Čiča - november °99), ktorý uznal ako opodstatnenú sťažnosť Jaroslava Svěchotu proti vedeniu trestného stíhania. Je to síce meritórny výrok, teda rozhodnutie o podstate veci. Ale nie jediný, vzťahujúci sa na amnestie. Ešte predtým, v auguste °99, zamietol druhý, tzv. Drgoncov senát, podnet samotného Ivana Lexu. Nie síce v merite veci, keďže ho neprijal na ďalšie konanie. Dostatočne meritórny je ale dôvod odmietnutia: "Mečiarova amnestia je naformulovaná tak, že sa NEVZŤAHUJE NA SAMOTNÝ TRESTNÝ ČIN ZAVLEČENIA".
Pre osvieženie pamäti (už sme o tom písali pred dvoma rokmi). Prvá amnestia z 2. marca 1998, ktorú Mečiar udelil v ten istý deň (!!), čo sa ujal úradu zastupujúceho prezidenta, znela v kritickej partii takto: "Nariaďujem, aby sa nezačínalo, a ak sa začalo, aby sa zastavilo trestné stíhanie za trestné činy spáchané V SÚVISLOSTI S OZNÁMENÍM o zavlečení Michala Kováča mladšieho do cudziny". Tak - doslova. Z formulácie musí byť aj koňovi jasné, že monarcha nemal na mysli samotný skutok zavlečenia, ale trebárs situáciu, že niekto išiel oznámiť tento trestný čin, a cestou sa ho pokúsili okradnúť, prípadne znásilniť. To je amnestované - nič iného.
Je faktom, že Mečiar, vedomý si kraviny, ktorú v texte amnestie vytvoril, sa pokúsil o reparát a vydal druhú. Aj v tej je formulácia sporná, dôležitejšie ale je, že na tú sa vzťahuje iný výrok ÚS, vydaný v súvislosti s Dzurindovou "antiamnestiou". Hovorí, že raz udelená amnestia sa nemôže rušiť ani meniť. Takže platí iba jedna - pôvodná. A z tej je pre každého, kto vie čítať, zrejmé, že NEAMNESTUJE samotný skutok zavlečenia.
Ak už mu teda vŕtali v hlave amnestie, senát krajského súdu mal minimálne na výber z dvoch výrokov ÚS. (Isteže je neštandardné a neslýchané, aby jeden ÚS vydal v jednej a tej istej skutkovej podstate dva rôzne nálezy, žijeme ale na Slovensku.) Proti skutočnosti, že ten Šafárikov bol "meritórny", je dostatočne silným argumentom, že Drgoncov sa týkal PRIAMO LEXU. Nevraviac o "maličkosti", že rovnako ako so sťažnosťou Lexu naložil už predtým druhý senát Čičovho dvora s podaniami aj ďalších obvinených siskárov.
Toto sú fakty, ktoré by mal zvažovať každý slušný "všeobecný" sudca, než vynesie verdikt. Teda žiadna polemika s ÚS (keďže ten polemizuje sám so sebou), ale nezaujaté a inteligentné hodnotenie všetkých relevantných skutočností. A ako najvyšší princíp by malo stáť kritérium prirodzenej spravodlivosti; je elementárnou požiadavkou na každého sudcu, že sa ním riadi vždy, keď sú zákony či iné právne normy, vzťahujúce sa na predmetnú kauzu, nejednoznačné či zmätočné. Keďže sa to nestalo, nedá sa svietiť: Slovenská justícia v kauze zavlečenia občana do cudziny hanebne zlyhala.
Politika iba do tej miery, že k očakávaniam ešte vytvárala atmosféru verejného lynča, ktorá mohla sudcov naozaj odrádzať. Šancu na posledný reparát ponúka generálny prokurátor - volá sa mimoriadny opravný prostriedok a bude smerovať na Najvyšší súd. Argumentačný aparát, z ktorého genprok vychádza, je totožný s rozborom vyššie. Takže je nepredstaviteľné, aby slovo Krajského súdu v BA bolo v Lexovej kauze naozaj slovom posledným.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
