"majstri", či dokonca nástenky v školách venované výlučne hokeju, ako je to aj na gymnáziu na Alejovej ulici. Tam to 6. júna vrelo, pretože svoju "alma mater" sídliacu spoločne s gymnáziom na Alejovej ulici prišiel navštíviť zlatý chlapec Rastislav Staňa. Prečo? Dôvod bol jednoduchý. Rasťo Staňa navštevoval hutnícku priemyslovku. Beseda s ním sa konala v telocvični oboch škôl za prítomnosti jeho bývalej triednej profesorky, terajších študentov gymnázia i SPŠ hutníckej a vzorky profesorského zboru. Pri jeho príchode sa budova triasla minimálne v základoch. Veď také niečo sa nevidí každý deň. A už vôbec nie zlatá medaila, na ktorej sa študenti mohli pokochať. Ukážku z toho, ako ho študujúci a profesori vyspovedali, vám priblížime v nasledujúcich riadkoch.

V ktorom roku náš majster maturoval?

"Ja som zmaturoval v roku 1998 pri mojej triednej profesorke Mgr. Marte Rogovskej. Je to síce skúška dospelosti, no ten, kto to má už dávno za sebou, vám povie, že to nebolo až také hrozné. I keď pred maturitou má každý rešpekt."

Aký si mal prospech na strednej škole? (K mikrofónu pribehla profesorka Rogovská a otázku zodpovedala zaňho.)

"Bol výborným a slušným žiakom. Tichý, hanblivý, nenápadný. Dokonca si ho nepamätá ani naša pani bufetárka, ktorá tu je už nejaký ten rôčik. A ako zmaturoval? S vyznamenaním. Mal dve jednotky a dve dvojky."

Na ktorého profesora nespomínaš veľmi rád?

"Príjemné spomienky nemám na riaditeľa školy, ktorý mi v mojich aktivitách nevychádzal v ústrety."

Bolo náročné stíhať šport aj školu?

"Určite. A týmto by som sa profesorom chcel poďakovať za to, že mi vyšli v ústrety. Moja sestra mi totiž poradila, že si u nich spravím protekciu, ak im z každého miesta, ktoré navštívim, pošlem pohľadnicu. A zabralo to."

Necítiš v Jánovi Lašákovi konkurenciu?

"Nie. Už som na konkurenciu zvyknutý, pretože v Kanade som spoznal, čo vlastne konkurencia znamená. Tam som sa vypracoval a tam sa aj moje kvality zvyšovali. Na Slovensku až taká veľká nie je. S Jankom sme výborní kamaráti. Poznáme sa už od devätnástich rokov, a perfektne si rozumieme."

Aké to bolo na majstrovstvách? Očakávali ste taký výkon?

"Po olympiáde, kde to skončilo fiaskom sme boli hlboko sklamaní, ale keď došli hráči z NHL, v mužstve stúplo sebavedomie a celková nálada v tíme bola výborná. Takže sme čakali, že niečo z toho vyjde. A vyšlo to."

Určite ste v tíme potrebovali podržať aj psychicky. Kto vykonával túto úlohu?

"Dá sa povedať, že tréner Filc nám robil akéhosi psychoanalytika. On je taký typ."

Akú hudbu počúvaš, keď si za morom?

"Keďže v mužstve Richmondu som nielenže jediný Slovák, ale i Európan, a tak sa nemám s kým po slovensky porozprávať, tak aspoň počúvam našu tvorbu. Čo ja viem... Elán alebo Team. A najčastejšie si ich púšťam v aute. Najradšej vtedy, keď som na križovatke, lebo si to dám poriadne nahlas, aby všetci vedeli, čo počúvam, a že sa odlišujem."

Kto ťa vlastne k hokeju priviedol?

"Môj otec. Bol futbalovým brankárom a často ma brával na zápasy, či už hokejové alebo futbalové. Ja som sa pre šport rozhodol, keď sa Košice stali majstrami Československa. Tam som na štadióne prežíval tú výnimočnú atmosféru a bolo to neopísateľné. Vzápätí na to som videl oznam, že košický hokejový klub príjme hráčov a ja som otcovi povedal, aby ma prihlásil. A tam som sa rozhodol pre post brankára."

Čo by si chcel v budúcnosti robiť? Byť profesionálnym hutníkom alebo ostať pri športe?

"Ešte neviem, som na to primladý. Keby som nehral hokej, sedel by som ešte niekde v škole."

Kedy sa plánuješ oženiť?

"Mám 22 a priateľku zatiaľ nemám. Momentálne som zaneprázdnený hokejom, ktorý mi prakticky zaberá všetok voľný čas. Ale raz určite."

Debata s Rasťom bola pre študentov príjemným zážitkom. Na konci fanúšikom podpísal všetko, čo len chceli - od zošitov na fyziku až po hokejky. Na zlato sa len tak nezabudne. Koniec koncov, finálový zápas s Ruskom sa pre Slovákov stane zrejme kultovou záležitosťou a na Vianoce si ho možno pozrieme namiesto tradičnej Popolušky.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.