prvom rade sa chcem poďakovať fanúšikom. Zaslúžia si absolutórium. Boli fantastickí. Ďakujem im, že prišli a že nám verili." R. Varga neraz rozhýbal tribúny, keď bolo potrebné. Tlieskal odušu. "V závere som už tak tlieskal, že neviem, či mi tu v hlave niekde nepraskla cievka," dodal s úsmevom. Mimochodom, zhodou náhod si to s manželkou veľmi dobre vyrátali. Minulú sobotu, keď hral 1. FC doma s Interom (2:0), oslavovala meniny jeho manželka Janet. O týždeň neskôr dostal k meninám víťazný darček i Róbert Varga. Až sa ľahšie oslavuje...

Málokto vám dával šancu, nakoniec ste zachránili superligu pre Košice. Zrejme je to pre vás určite osobná satisfakcia.

"Dúfam, že nie málokto nám dával šancu. Ak ste jeden z nich, tak ma to mrzí. Keby sme tomu neverili, tak by sme do toho nešli. To nie som len ja, nie je to len brat, nie je to len Peter Hlaváč, Laco Štecák, nie je to len nejaký úzky kolektív ľudí. Keby som ráno vstal a nevenoval sa tomu, tak by som pociťoval výčitky svedomia, lebo som videl, že ľudia chcú, aby sa futbal v Košiciach zachránil."

Podarilo sa. Stále ste verili?

"Áno. Začalo sa to tým, že som navštívil hlavu mesta a pýtal som sa, či bude nejaká podpora. Vlastne to bol prvý krok. S pánom primátorom som veľmi často v kontakte. Aj teraz pred rozhovorom bol posledný telefonát od neho, keď mi gratuloval k výsledku."

Zrejme ste čakali, že ľudia v Košiciach viac pomôžu. Ste sklamaní z ich prístupu?

"Samozrejme, že sme čakali viac. Nemôžem povedať, že sklamaný, lebo v takej fabrike, ako VSS sú tiež nejakí ľudia, ktorí sa snažia niečo zachrániť, preto by možno bolo nefér, aby aj tých málo peňazí dávali do športu. Ukázali sme, že vieme všetko svoje úsilie obetovať, respektíve vložiť do snahy niečo zachrániť, alebo budovať. Preto prosím zástupcov U. S. Steelu, aby sa k nám pridali."

Čo ďalej? Ešte viac apelujete na ľudí, na firmy. Určite ste presvedčený, že teraz je ten najvhodnejší čas, aby sa ľudia v Košiciach mohli zamyslieť a pomôcť futbalu.

"Ak doteraz bolo obdobie, že čakali, nevereli, že opäť je to len nejaká hra a nemá význam sa do tohomontovať, tak dnes sme ukázali, že nie je to pravda. Mužstvo tu zostane. Samozrejme, že niektorí sa rozpŕchnu, lebo tu boli na hosťovaní. Niektorí zasa preukázali reprezentačné schopnosti, ako Rado Zabavník, ktorý je superhráčom, ktorý už dávno mal byť skúšaný u Jurkemika. Je už na odchode do Žiliny. Už dávnejšie sa vie o tom, že do Ružomberka pôjde Rudo Urban. O Školníka sa zaujímajú České Budějovice."

Hovoríte, že traja hráči odchádzajú. Hoci je o tom teraz ešte ťažko hovoriť, ako je to s kádrom na novú sezónu?

"Ťažko o tom hovoriť a menovať niekoho. Všetko závisí od dohôd. Klub nie je fabrika, je to živý organizmus. Práve to bolo prvé, čo som vyčítal Borrierovi. Pristupovať k problémom tak, že niečo zakážem a nastúpim s dorastencami, to sa jednoducho nedá. Je potrebné komunikovať a uznať niektoré požiadavky týchto mladých ľudí, ktorí sú vo vrcholovom športe do veku možno 32 rokov a potom končia. Ak teraz si nezarobia nejaké peniaze, tak potom kedy. Sú to ľudia, ktorí po tréningoch odpadávajú, ktorí majú problémy so zdravím, majú opotrebované kĺby a podobne. Futbal je šport, ktorý vie vyburcovať masy a ukazuje mladým ľuďom, kde sa dá vybiť nadmerná energia a emócie. Ja mám možno laickú predstavu, ale myslím si, že keby nebol šport, bolo by viac vojen."

Nie je tajomstvom, že chcete, aby tréner Gürtler zostal v Košiciach.

"Áno. Chceme mu ponúknuť túto možnosť. V podstate do bodky splnil to, čo mal splniť. Je to úžasný, skromný človek."

U koho ste zložili miliónovú prémiu?

"Dostal ju človek s najväčšou morálnou zábezpekou..."

Borriero?

"(Smiech) Nie. Hľadali sme ho, ale neašli sme ho, tak sme ten kufrík dali radšej "Jány báčimu", čiže Jankovi Gajdošovi. Rozdelenie prémie bola starosť trénera."

Keď ste naposledy doma porazili Inter 2:0, ešte hodinu po zápase ste hovorili, že sa trasiete, pričom ste ukázali i husiu kožu na rukách. Ako je to teraz?

"Teraz je to už v pohode. Chlapci ma schladili šampanským, takže je to v poriadku."

Cez prestávku ste vyzerali dosť zdrvene...

"Trochu som pobehoval. Každý nejako ten psychický tlak rozchádza inak. Ja potrebujem chodiť, rozmýšľať. Bol som v šatni cez prestávku. Chcel som možno navrhnúť, alebo poprosiť chlapcov... Nemalo to však význam. Videl som prácu trénera, ako im vysvetľuje, dohovára. Nebolo to nič vyčítavé. Hovoril im presné informácie, čo majú hráči robiť, na čo si majú dávať pozor. Vtedy som si povedal, ešte sa to dá zvrátiť a vrátil som sa na tribúnu."

Keď ľudia pod hlavnou tribúnou kričali: ďakujeme, ďakujeme. Povedali ste si: aha, oplatilo sa. Premietli ste si celý ten dej od prvého dňa, čo ste boli v klube?

"To som si ani poriadne neuvedomoval. Naša práca sa ešte zďaleka neskončila. Uzavreli sme jednu kapitolu, ale pred nami je ďalšia etapa. Preukázali sme nejakú schopnosť dospieť k výsledkom a, samozrejme, je tu očakávanie na zapojenie sa silných ekonomických skupín, ktoré by chceli pomôcť futbalu."

Počkajce, košicki gadžove, budzece bavic s Čaňu...

"Mňa mrzí, že tento rozhodujúci zápas bol s Prešovom. Mám tam veľa priateľov. V Prešove je obrovská mládežnícka úspešná základňa a pri nej musí byť najvyššia súťaž. Samozrejme, preto sme aj my bojovali, lebo i tu je silná mládežnícka základňa. Je to však odraz ekonomickej situácie na východnom Slovensku, že nám tak vypadávajú kluby."

Vraveli ste, že nebude oplácať prešovskú "ústretovosť", čo sa týka VIP-ky, no nevideli sme tu žiadneho funkcionára Tatrana.

"Osobne som bol na bráne, kde som vítal autá, ktoré prichádzali z Prešova. Informovali ma, že ešte prídu nejaké autá. Povedal som, že je to samozrejmé. Keď autá zaparkovali, bol tu aj syn prezidenta FC Tatran, tak som ich osobne srdečne pozval do VIP priestorov. Viete, vtedy boli emócie. Stále sa schyľuje k tomu, že niekedy niečo niekto povie, čo o päť minút ľutuje. Samozrejme, dobre sa o tom píše, i číta, no nikdy to vari nie je tak myslené."

Od koho ste dostali prvý gratulačný telefonát?

"Neviem. Akurát pozerám na telefón a ukazuje mi, že mám 12 neprečítaných správ. Prvú gratuláciu som vnímal - hoci ťažko povedať, že išlo o gratuláciu, skôr o to, že sme to dokázali - od svojho brata a od svojej manželky. Cítil som slzy, bolo to super."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.