manželke Marte. Krkavčí rodičia z Michaloviec na smrť utýrali 25-ročného zdravotne ťažko postihnutého syna Martina, ktorému odopierali stravu, tekutiny, nestarali sa o jeho hygienu a nezabezpečovali mu ani lekárske ošetrenie. Následkom ťažkej podvýživy došlo u Martina k úplnému rozkladu vnútorného prostredia, vzniku obojstrannému zápalu pľúc a 6. júna 2000 k jeho smrti.
Pomalé umieranie a muky, ktoré musel Martin podstúpiť, nemožno opísať. Veľa však napovedajú hrôzu vzbudzujúce fotozábery. Nezainteresovaný človek by len ťažko uhádol, že kostra potiahnutá sivastou hmotou, pripomínajúca rontgenovú snímku, ešte pár hodín predtým dýchala, resp. že je len krátko po smrti. Jeden zo súdnych znalcov na margo toho povedal: "Ako lekár pracujem 38 rokov, ale s niečím takým hrozným som sa počas svojej praxe ešte nestretol. Čosi podobné som videl len na záberoch z koncentračných táborov..."
Napriek uvedeným skutočnostiam, Marta T. sa pred súdom dušovala, že sa starala o Martina rovnako, ako aj o svoje ďalšie štyri deti, ktoré mala so Štefanom T.
"Syna som zobrala z ústavu v Strážskom, pretože o to veľmi prosil. Najprv som ho vodila na štyri hodiny do ústavu v Michalovciach, no asi po dvoch rokoch som ho odtiaľ vybrala. Každý deň som varila, dávala som mu výdatnú stravu, dvakrát do týždňa som ho kúpala, chodila som s ním aj von... Videla som, že trochu schudol, aj to, že je zamyslený. Myslela som si však, že je zabanovaný za Miškou, dievčaťom, s ktorým sa kamarátil, keď bol v Strážskom," bránila sa Marta T.
Táto žena s kamenným srdcom neprejavila žiadnu ľútosť pri pohľade na hrôzu vzbudzujúcu farebnú fotografiu syna nasnímanú v pitevnej sále. Chladnokrvne trvala na tom, že nevie, prečo zomrel. Slzy jej vytryskli až po tom, čo si vypočula, že ju čaká 15-ročný pobyt za mrežami. Oplakávala len seba, nie syna. Tieto prejavy, ale najmä konanie, ktorého sa dopustila voči synovi, sú podľa znalcov z odboru psychológie a psychiatrie, pre Martu T. príznačné.
"Je morálne a citovo tupá, neschopná vyšších citov, abnormne štrukturovaná, povahovo uzavretá. Nemanželský syn bol pre ňu a pre jej spôsob života príťažou, nebola schopná k nemu prežívať pozitívny citový vzťah," uviedli znalci.
Vinu, či zodpovednosť za smrť nevlastného syna, necítil ani jeho otčim. Štefan T. tvrdil, že sa o Martina staral až do času, kým si nezlomil krčok stehennej kosti. "Kvôli tomu som viac ležal ako chodil a päť týždňov som bol aj na liečení. Ja sám som potreboval opateru... Martina som mal rád, kúpil som mu aj psíka," uviedol obžalovaný. Namietal, že keďže nie je biologickým otcom Martina, nemôže byť obžalovaný z týrania blízkej osoby.
V príkrom rozpore s tvrdeniami obžalovaných sú závery znalcov zo súdneho lekárstva a tiež lekárov, ktorí s ním prišli pred smrťou do kontaktu. Tí totiž zistili, že Martin bol len kosť a koža. Chýbal mu podkožný tuk, mal suchú, belavú, zvráskavenú kožu, medzirebrové priestory boli vpadnuté, svalstvo zmenšené. Vážil 40 kíl, mal veľa preležanín a následkom totálneho odopierania stravy bol ťažko podvyživený. Jeho telesná teplota pri prevoze do nemocnice, kam ho umiestnili len zo súcitu, keďže sa mu už nedalo pomôcť, bola len 26,9 stupňa. Do takého stavu sa nemohol dostať zo dňa na deň, ako tvrdili rodičia, ale minimálne v priebehu dvoch troch mesiacov.
Marta T. mala 21-rokov, keď sa jej ako slobodnej matke narodil Martin. Po zistení, že má detskú mozgovú obrnu a je duševne zaostalý, ho dala do Detského domova pre deti do troch rokov v Prešove. Neskôr bol umiestnený do Ústavu sociálnej starostlivosti v Strážskom, okr. Michalovce, kde dovŕšil 21 rokov. Potom, na základe žiadosti jeho matky a otčima, bol Martin zverený do ich opatery a nasťahoval sa k nim.
Keďže bol pozbavený spôsobilosti na právne úkony, za jeho opatrovníčku mu bola ustanovená matka. Dnes je už jasné, že si Martina vzala domov zo zištných dôvodov. Lákalo ju jeho 30 000, ktoré mal našetrených na knižke a mesačný príspevok od štátu za celodennú starostlivosť, vo výške 7 tisíc korún.
Martin nepoznal, čo je to žiť s mamou. Od malička sa o neho starali len tety z ústavu. Boli k nemu láskavé, ale z rozprávania kamarátky Mišky pochopil, že mať mamu je niečo úplne iné. "V parku ústavu bola socha Panny Márie. Martin s Miškou sa k nej chodili modliť. Prosili ju: ´Daj, aby riaditeľka našla mamu!´ Mala som Martina rada, keď som videla, ako veľmi túži po mame, začala som ju hľadať. Napísala som 120 listov, kým som vypátrala, že sa vydala a volá sa T., uviedla bývalá riaditeľka ústavu, v ktorom Martin žil.
Z výpovede tejto ženy, ktorá je už na dôchodku vyplynulo, že svoj život zasvätila práci s deťmi. O tom, že jej šťastie Martina ležalo na srdci oveľa viac, ako jeho mame, nebolo pochýb. Škoda len, že taký zodpovedný prístup k práci s chorými deťmi, nemali aj e sociálne pracovníčky, ktoré dostávali signály, že s Martinom nie je všetko v poriadku...
"Od jeho nevlastných sestier som sa dozvedela, že mu matka nedáva jesť, že ho bije, núti spať aj v zime pod otvoreným oknom. Od októbra 1999 nevládal riadne chodiť, padal, vypadávali mu vlasy. Videla som ho, ako sedí na posteli v roztrhanom pyžame, triasol sa od zimy a strachu. Vyzeral veľmi zle. Hovorila som jeho matke, aby ho vrátila do ústavu. V marci 2000 za mnou prišla jej dcéra, že Martin chodí už len po štyroch a mama mu dáva piť slanú vodu. Hovorila, že keď sa zvíjal v kŕčoch, polievala ho octovou vodou..." vypovedala Mária P. Zdôraznila, že na to, čo sa s chlapcom deje, upozornila pracovníčky zo sociálneho odboru. Tie jej povedali, že sú informované...
Za starostlivosť o Martina boli však najviac zodpovední jeho rodičia. Čo bolo motívom ich činu, sa ani v priebehu rozsiahleho dokazovania pred súdom odhaliť nepodarilo. Jednoznačne však bolo preukázané to, že svojim bezcitným konaním priviedli Martina do takého stavu, že mu už nebolo pomoci. Ako zdôraznil predseda senátu JUDr. Dušan Kán, stupeň spoločenskej nebezpečnosti ich konania je najmä v prípade obžalovanej Marty T. veľmi vysoký. To bol aj jeden z dôvodov, prečo im súd uložil tresty na hornej hranici trestnej sadzby.
Rozsudok nie je právoplatný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
