čo im stálo v ceste. Zastaviť sa ich pokúsil byzantský cisár Alexios Komnenos, no jeho vojsko Turci v roku 1071 pri Manzikerte rozprášili. Dobyvatelia tak mali v rukách prakticky celú Malú Áziu, Sväté mesto Jeruzalem nevynímajúc. Alexios sa obával, že by si nepriatelia trúfli zaútočiť i na hlavné mesto ríše Konstantinopol a preto poprosil o pomoc pápeža Urbana II. Ten jeho žiadosť vypočul a v roku 1095 zvolal do francúzskeho mesta Clermont veľký cirkevný snem, na ktorom predniesol zhromaždeným správu o situácii vo Svätej zemi.
Urbanova "ohnivá" reč na prítomných silne zapôsobila a po celom západnom svete sa začala šíriť myšlienka oslobodenia Božieho hrobu z rúk pohanských Turkov. Na cestu do Jeruzalema sa začali zhromažďovať stovky rytierov, šľachticov ale i obyčajných sedliakov, ktorých vytrvalo presviedčali horliví potulní kazatelia. Za svoj symbol si zvolili kríž, podľa ktorého sa i nazvali križiakmi. Tak sa začalo dvestoročné obdobie nepriateľstva, roztržiek a krviprelievania medzi Západom a Východom, na ktoré moslimovia dodnes nezabudli a vnímajú ho ako neopodstatnenú barbarskú agresiu.
Hoci pôvodná myšlienka oslobodenia svätých miest v Malej Ázii mala nepochybne ušľachtilý charakter, "Kristovi rytieri" na ňu však často zabúdali. Už počas prvej výpravy dobyli Jeruzalem (r. 1099) a vo víťaznom opojení zmasakrovali vyše 70 000 ľudí, ženy a deti predali do otroctva, domy boháčov vydrancovali.
Po získaní Jeruzalema a okolitých miest vznikli na pobreží Stredozemného mora štyri malé štátne útvary kresťanov, známe ako latinské štáty - Jeruzalemské kráľovstvo, Tripolské grófstvo, Antiochijské kniežactvo a Edesské grófstvo. Na ich čele stáli väčšinou príslušníci francúzskej šľachty, alebo schopní vojenskí velitelia, opierajúci sa o svoju armádu. Mnohí vládli veľmi kruto a prenasledovali nielen Arabov, ale i kresťanov, ktorí sa im odvážili odporovať.
Do tejto kategórie určite patrilo i antiochijské knieža Rainald zo Chatillonu, ktorého sa Turci veľmi báli pre jeho zákernú a nevypočítateľnú povahu. Na tú doplatil napr. i antiochijský patriarcha Amalrich. Rainald ho obvinil z prípravy sprisahania a aby sa mu už nikto neodvážil postaviť, dal patriarchu exemplárne potrestať. Najprv ho nechal do krvi zbičovať, potom mu vojaci potreli rany medom a postavili nahého na pražiace slnko, kde ho osy dobodali na smrť. Nie všetci panovníci boli krutí, napr. obdobie vlády Fulka I. z Anjou (1131-1143) charakterizoval pokoj a prosperita Jeruzalemského kráľovstva.
Križiaci si na obranu pred nepriateľom stavali na dobytých územiach hrady a pevnosti. Najznámejší bol Krak Rytierov v Tripolskom grófstve, od roku 1142 strategická "bašta" rádu johanitov. Tí si tento obrovský hrad tak dokonale prestavali a vyzbrojili, že sa ho Turkom nepodarilo dobyť ani raz. Moslimovia sa však s existenciou latinských štátov odmietali zmieriť a v rámci Džihádu - Svätej vojny, sa im niekoľkokrát postavili na odpor. Najväčšie úspechy dosiahli počas vlády ich najslávnejšieho panovníka Saladina, ktorý koncom 12. storočia pripravil križiakom niekoľko zdrvujúcich porážok a zabral im aj Sväté mesto Jeruzalem. To bol podnet na zorganizovanie ďalších výprav, na ktorých sa okrem iných zúčastnil i slávny anglický kráľ Richard Levie Srdce, známy i z príbehov o sherwoodskom zbojníkovi Robinovi Hoodovi.
Už od začiatku 13. storočia všetko nasvedčovalo tomu, že existencia latinských štátov sa chýli ku koncu. Ich vládcovia sa totiž častejšie "venovali" vlastným roztržkám a sporom o územia, ako obrane pred stále silnejšími Turkami. Nič na tom nezmenili ani ďalšie výpravy, ktoré sa síce vyhlasovali s nadšením, ale končili fiaskom. Definitívny koniec panovania kresťanských grófov a kráľov na Východe nastal v období ôsmej výpravy (vyhlásená v r. 1270). Jej vodca Ľudovít IX. Svätý totiž zomrel už pri vyloďovaní v Tunise a bez uznávaného kráľa moslimovia križiakov rýchlo porazili. V roku 1291 padla posledná bašta latinských štátov v Malej Ázii, prístav Akkon, do rúk Turkov a križiaci museli navždy opustiť ich územie.
Napriek porážke sa toho Európa naučila od islamského sveta veľmi veľa. Križiacki rytieri sa v Svätej zemi stretávali s novinkami, ktoré si postupne osvojovali a niektoré sa vďaka nim dostali i do európskych krajín. Nešlo len o dovtedy na Západe neznáme plodiny či predmety dennej potreby, ale aj o poznatky z matematiky, filozofie, námorníctva a vojenskej techniky. Dnes úplne bežné javy, ako umývanie rúk pred jedlom alebo teplý kúpeľ takisto odpozorovali križiaci od Arabov a postupne sa zaužívali i v latinských štátoch a západných krajinách.
Veľkej obľube sa na panovníckych dvoroch tešili luxusné výrobky, napr. zrkadlá, predmety zo skla, perzské koberce, hodváb alebo rôzne nové druhy ovocia a zeleniny ako špenát, baklažán či marhule. Koncom 12. storočia bol do Francúzska dovezený prvý veterný mlyn, ktorý v Perzii poznali už pred päťsto rokmi. Od Arabov odpozorovali (a často i na vlastnej koži pocítili) križiaci i niektoré typy zbraní, napr. kušu, ktorú síce používali už rímski vojaci na sklonku staroveku, no potom sa na ňu v Európe akosi "záhadne" zabudlo. Novinkou bol i tzv. grécky oheň, zápalná zmes síry, liadku a petroleja schopná horieť i na vode. Plnili sa ním hlinené nádoby, ktoré sa katapultami vystreľovali na lode alebo za hradby obliehaného mesta.
Križiacke výpravy, ktoré súviseli s prepravou obrovského počtu vojakov a pútnikov do Svätej zeme, sa spájali s rozsiahlymi finančnými transakciami, ktoré podnietili vznik peňažných ústavov v Európe. Jedny z prvých "bánk" zriadili talianské mestské republiky, Janov a Benátky.
Autor: maťo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
