izbe, až po pohľad na žobrajúce deti choré na lepru. Nútené púštne safari, aj nekonečne srdečných ľudí, ktorí všade cítia doláre. Na Indiu sa jednoducho pripraviť nedá, nedá sa ale ani zabudnúť....
V cene i netopiere
Po šiestich hodinách letu zo Schwechatu pristávame na letisku Indíri Ghándiovej v Dilí a napriek poctivej terotetickej príprave na ázijsku mentalitu nasleduje šok. O druhej ráno je koncom februára vonku viac ako 20 stupňov a v letiskovej hale číhajú stovky, možno tisícky taxikárov. Biela farba pokožky znamená nulovú šancu zbaviť sa ich pozornosti, a tak si za osminu pôvodnej ceny dohadujem cestu do cenovo primeraného hotela.
Osemnásťmiliónóvé Dilí potme pôsobí ponuro. Kvôli svetlej farbe pleti a niekoľkým stovkám dolárov vo vrecku som ale pre každého domorodca "najlepší priateľ" a všetci " milujú Slovensko." Môj taxikár ma z minibusu, ktorý si určite pamätá ešte Mátáhmu
Ghándího, vypoklonkuje pred inou cestovnou agentúrou, ako sme sa pôvodne dohodli. Zisťujem to, žiaľ, príliš neskoro a majiteľ s pohárom miestnej whisky v ruke s úsmevom vysvetľuje, že inde chlapíkovi nedávajú províziu. Poučený miestnymi pomermi si objednávam auto na cestu do 200 kilometrov vzdialenej Agry. Na mape je síce cesta označená ako diaľnica, úslužný vodič Nandal ma ale dobrosrdečne hneď na úvod desí, že v Agre nebudeme skôr ako o 5 hodín.
Dôvod začínam chápať po prvých kilometroch. Naše "auto" pri šesdesiatke melie z posledného, povrch diaľnice je inšpirovaný ementálskym syrom, v jazde nám prekážajú posvätné kravy, ťavy, rikše a Nandal používa klaksón každých 50 metrov. Akoby toho nebolo málo, všetci vodiči používajú diaľkové svetlá a namiesto smeroviek fungujú gestá cez otvorené okno vodiča. Nandal tiež nevyzerá veľmi vyspatý a keďže havária v tomto aute by znamenala istú smrť, úspešne sa ho snažím pri vedomí udržiavať analýzou polovojenského konfliktu Indie s Pakistanom.
O siedmej ráno prichádzame do môjho prvého indického hotela, kde som znova pre každého "najlepší priateľ." Ak si odmyslím gigantické pavúky a plesne na stenách, tak je to celkom fajn. Na smrť unavený vchádzam do kúpeľne a nasleduje ďalší šok. Záchod je turecký, namiesto sprchy vedro s odstátou vodou, omietka na stene je skôr rarita a najmä - zo stropu visí 6 veľkých netopierov...
Nedobrovoľný terorista
Pravá tvár Indie a spolkového štátu Uttarpradéš sa ukazuje až ráno, keď v spoločnosti spolubývajúcich netopierov otváram okno v snahe vyvetrať. Najprv ma ovanie obrovská horúčava, hneď za ňou zmes mŕtvolno -fekálno - zvieracích pachov. Zdesený volám Nandala a smerujeme k mauzóleu Tádž Mahál. Kým stihnem vystúpiť z auta odmietol som zo desať úboho vyzerajúcich predavačov. Na ich obrovské sklamanie nehodlám prvý deň míňať peniaze za suveníry a už vôbec nie na maloleté indické slečny a hašiš.
Kratučká cesta k areálu mauzólea je pravým testom žalúdka a charakteru. Lemujú ju stovky žobrajúcich detí bez nôh a rúk, v horšom prípade chorých na lepru. Poučený Nandalom ich musím ignorovať, inak sa ich zbaviť nedá. Po absolvovaní osobnej prehliadky dvojicou drsne vyzerajúcich vojakov si konečne kupujem vstupenku do areálu mauzólea a platím za ňu 75-krát viac ako domáci. Na môj udivený výraz predavač odpovedá, že keď som turista, tak predsa peniaze mám. Po ďalšom rozhovore s ním sa cítim ako terorista. Trhač lístkov v sýtočervenom turbane mi oznamuje, že 20 percent z mojich peňazí pôjde na obnovu Tádž Mahálu a 80 percent na zbrojenie proti Pakistanu.
Zlý pocit vo mne nekompenzuje ani prvý pohľad na panorámu Tádž Mahálu, ktorý sa dá opísať ako veľké sklamanie. Na reklamných fotografiách pôsobí takmer 600-ročné mauzóleum viac ako monumentálne. Jeho obraz, odrážajúci sa na hladine vodného kanála, fontány a lemujúce stĺpy z bieleho priesvitného mramoru... Na mňa pôsobí síce esteticky, zdá sa mi ale maličký a celkový dojem kazia stovky domorodcov, snažiacich sa mi zaviazať topánky, vyčistiť uši, ponúknuť odvoz, vyveštiť budúcnosť, respektíve, obrať ma o peniaze akýmkoľvek iným spôsobom.
Všade okolo sa predáva indický fast food, teda na ulici pripravované jedlo. Kuchári pracujú v podmienkach, ktoré by našim hygienikom navodili hneď niekoľko infarktov, ale hlad človek neoklame. Napriek dobrému žalúdku nenachádzam odvahu položiť do úst čokoľvek z miestneho menu. Na obrovskú radosť mojich žalúdočných štiav ale nachádzam obchod z niečím, čo sa mi stáva jedinou potravou na najbližšie dva dni. Z Turecka dovezené, vákuovo zabalené, sušené marhule....
Manuálne pracujú iba deti
Nandal ma za každú cenu chce povodiť po desiatkach obchodíkov zo suvenírmi a evidentne za mňa všade inkazuje provízie. Tesne pred západom slnka končíme v manufaktúre na mramorové suveníry, vykladané kúskami polodrahokamov. Obchod je typicky indický. Dobre oblečený pán majiteľ vonku popíja kašmírsky zelený čaj, čosi neurčité pofajčieva a okolo neho sa krčí sedem 6- až 8-ročných detí. V maličkých prstoch obrusujú kúsky polodrahokamov, ktoré sa miešajú s krvou z ich rúk.
Deti pôsobia apaticky a tak pošlem Nandala kúpiť coca colu a kladiem ju pred 7-ročného chlapca Rádžíva. Chlapec je evidentne v rozpakoch a veľmi lámavou angličtinou sa priznáva, že nič podobné v živote nepil. Chlapec pochádza z Rádžastanu a otec mu zomrel pred rokom. Podľa kastovného poriadku svojej dediny sa po otcovej smrti stal živiteľom šesťčlennej rodiny a rešpektujúc tradície hinduizmu musel na otcovom kare hostiť celú dedinu presne tri dni. Peniaze na hostinu získal založením rodinných pozemkov, ktoré teraz musí vykúpiť späť z peňazí zarobených v manufaktúre svojho veriteľa. Mesačný zárobok chlapca pritom nepresahuje päť amerických dolárov. S opticky malým, ale duševne veľmi vyspelým Rádžívom sa lúčim so zmiešanými pocitmi. Stretnutie s týmto chlapcom bolo jedným z najsilnejších zážitkov....
Priepustka - hákový kríž
Po troch dňoch s Nandalom opúšťame Utarpradéš. Smerujeme do štátu Rádžastan a Národného parku Sariska. Na šialenú dopravu som si pomaly zvykol, ale zrazu nás na ceste zastavuje skupinka samopalmi a ostreľovacími puškami ozbrojených mužov, bez vojenských rovnošiat. Zmáham sa akurát na zamknutie bezpečnostného zámku na aute a z diskusie v rádžastanskom dialekte sa snažím vytušiť zámer nepríjemne vyzerajúcich mužov.
Nandal mi po desiatich minútach oznamuje verdikt, podľa ktorého nám táto skupina poskytne ochranu za 200 rupií. Bez slova Nandalovi podávam peniaze a jeden z chlapíkov nám na auto sprejom nastrieka symbol, ktorý v Európe poznáme ako hákový kríž. S desivou predstavou stretnutia s nejakým izraelským radikálom, ktorému by sa takto označené auto určite nepáčilo, spýtavo hľadím na Nandala. Flegmatický Ind odpovedá, že fašistický symbol v Indii reprezentuje boha Šivu.
V miernej psychickej nepohode tak vstupujem do Národného parku Sariska, kde podľa miestnych sprievodcov môžu turisti naživo vidieť tigra, leoparda aj divé slony. Za 5 hodín strastiplnej jazdy v niečom čomu Indovia hovoria jeep, mám šťastie akurát na exotické vtáctvo a divoké psy. Sen vidieť indického tigra zostáva nenaplnený.
Na kreditku zabudnite
S Nandalom sa lúčime v hlavnom meste Radžastanu v Džáipure. Úslužný Ind mi síce bude chýbať, ale dlhšie platiť si ho dovoliť nemôžem. Infarktové stavy mi totiž navodzujú indickí bankoví úradníci, podľa ktorých sa v celom štáte nedá vybrať hotovosť z kreditnej karty. Tou sa dá platiť iba na letisku a v najluxusnejších hoteloch, vybrať si hotovosť je nemožné.
V Džáipure navyše musím kvôli viacnásobnému zemetraseniu na juhu krajiny a veľkým náboženským nepokojom narýchlo výrazne zmeniť pôvodný plán cesty. Odchádzam smerom na hranice z Pakistanom, do púštnej oblasti Jasailmer. Staručký autobus síce dosahuje maximálne 50 kilometrovú rýchlosť, väčšina cestujúcich je ale z rýchlosti transportu vo vytržení. Indi vzrušene rozhadzujú rukami a pokrikujú "aami aami - rýchlejšie, rýchlejšie."
Po 30-tich hodinách jazdy si musím priznať, že romantická púšť vyzerá inak. Okolo Džasailmeru je to samý vojak a všade vidieť tanky. Pre celú oblasť platí čiastočný zákaz vychádzania a večer armáda vypína mestu elektrinu. Ostáva mi len prenajať si púštny jeep a ísť sa pozrieť na klasické pieskové duny. Auto má dve rýchlosti plus spiatočku a olej sa leje priamo do nádrže spolu s jediným dostupným druhom benzínu. Napriek všetkému sa mi darí presunúť sa do púšte, kde som mal podľa prospektov absolvovať romantický západ slnka. Romantika končí okamžite po príchode. Púšť, nepúšť - potulní predavači sú všade. Znova odmietam hašiš aj chladené nápoje za cenu trojdňového ubytovania a znechutený sa vraciam do vojenskej zóny.
Ráno v cestovke nasleduje top prekvapenie. Kvôli náboženským nepokojom sú vlaky aj autobusy s Džasailmeru vypredané na desať dní dopredu a ja mám domov letieť o týzdeň. Do Dilí je to 1 200 kilomerov. Lístok sa jednoducho kúpiť nedá a tak súhlasím s jediným možným riešením. Prenajímam si ťavu a akože na safari odchádzam v spoločnoti 12-ročného chlapca Hamida cez púšť. Do najbližšieho mesta je to 90 kilometrov, čo znamená na ťave dva dni. Krajina je nádherná - čo sa o ťave už po hodine jazdy povedať nedá. Konečne je večer a Hamid v katastrofálne špinavom hrnci varí večeru. Jedlo pozostáva z ryže a hrozne pálivej omáčky. V duchu miestnych tradícií beriem do pravej ruky kôpku "bieleho zlata" namáčam ju aj s prstami do omáčky, ale Hamid ma brzdí. Dorobí ešte chlieb, presnejšie jednoduché chlebové guľky, upečené v pahrebe. Dokončujúci sa pokrm sledujem s hrôzou - pahreba je totiž zo sušeného ťavieho trusu.....
"Luxusné" cestovanie
Po 50-tich hodinách sa vražedným pohľadom konečne lúčim s ťavou, o niečo priateľskejšie aj s Hamidom. Autobus do Bikaneru prichádza o druhej ráno a ja mám blízko k infarktu. Je totiž úplne plný a ja sa zúfalo potrebujem dostať bližšie k Dilí. Na veľké naliehanie, hrozby a podplácanie spolu s ďalšími piatimi Indami dostávam miesto na streche v sektore pre batožinu a cesta smrti začína. Štyri hodiny sa kŕčovito držím cudzích kufrov, snažím sa z idúceho autobusu nespadnúť, uhýnam sa pred konármi a z očí vyberám početných obyvateľov ríše hmyzu.
V Bikanere rezignovane opúšťam strechu autobusu a ponáhľam sa na vlakovú stanicu. Vlak z mesta síce ide na druhý deň, ale voľná je iba tretia trieda. Vydesený blížiacim sa dátumom odletu domov súhlasím, aj keď usmievavý Ind za okienkom pre turistov, si trikrát povtrdzuje, či chcem naozaj cestovať treťou triedou.
Prestávam sa mu čudovať okamžite po prvom pohľade na vlak. V mojom vagóne so mnou postojačky cestuje 470 ľudí. Sme na seba takí natlačení, že spadnúť sa pri najlepšej vôli nedá a akékoľvek držadlá by boli zbytočné. Nasleduje 6 deprimujúcich hodín, ktoré trávim striedavo v tichej zlosti a modlením sa aby moji bezprostrední spolucestujúci aspoň nemali lepru.
Vyslobodenie prináša až sväté mesto Puskar. Na smrť unavený z cestovania vchádzam do prvého hotela. Zmôžem sa iba na nasúkanie sa do spacáka, keď upadanie do hladiny alfa prerúša neuveriteľná pichľavá bolesť sprevádzaná čudným bzučaním. S hrôzou zisťujem, že môj vankúš si ako hniezdo vybral statný strapec sršňov. Teniskami a solídne opuchnutou rukou poháňaný spravodlivým hnevom likvidujem nezvaných hostí a konečne... konečne zaspávam v horizontálnej polohe.
Hnačke sa asi nevyhnete
Puskar je 50-tisícové mesto z viac ako tisíckou chrámov zasvätených Brahmovi. Roky neumytí a pomaľovaní muži, ktorí v jednom kuse štrngajú peniazmi v drobných kastrólikoch a hovoria si brahmani, sú tu všade. Jedným z nich sa nechávam nahovoriť na rituál nájdenia vlastnej karmy. Do svätého jazera v rámci obety hádžem žlté kvety za dlhý a modré za šťastný život, kokosový orech za zdravé telo. Finále prichádza, keď sa ma brahman snaží presvedčiť, aby som sa so svätého jazera napil a stane sa zo mňa iný človek. Hneď vedľa pritom do toho istého jazera hrozne páchnúci chlapík vysypal vrece s ľudským popolom a zvyškami kostí. Za takú cenu nájdenie karmy radšej oželiem.
Po sedemnástich dňoch už vidím slnko zapadať nad letiskom v Dilí. S povzneseným pocitom, že som to naozaj zvládol a lietadlo domov už teraz musím stihnúť míňam posledné rupie v luxusne vyzerajúcej reštaurácii. Za enormne korenené jedlo platím sumu, za ktorú by som v Radžastane mohol zostať ešte týždeň.
Za celý pobyt ma zázračne obchádzali všetky žalúdočné problémy a práve toto posledné jedlo má účinok klistíru. Zdesený vbieham na letiskovú toaletu a nasleduje ďalšia frustrácia. Aj keď sme na medzinárodnom letisku - záchod je turecký. O 5 hodín neskôr síce biely ako stena, ale predsa len sedím v lietadle smerom do starej dobrej Európy a vychutnávam si pohár whisky. Nie som síce žiadny alkoholik, ale prvú cestu do Indie zapiť treba a takmer všade v Radžastane stále platí prohibícia...
Autor: Michal FARKAŠOVSKÝ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
