babička by mala radosť, že zarábam a míňam o polovicu menej. Nebohý otec by mal tiež radosť, že vôbec zarábam a míňam.
Pozdravil som susedu vo vchode. Uplakaná vracala sa zo stretnutia tichých spoločníkov. Hlavu hore, teta, peniaze nie sú všetko, dôležitejšie je, chcel som povedať zdravie, ale to sa k jej barlám nehodilo. Z nemocnice ju vyhodili, ležala tam pridlho, poisťovňa povedala. Usmial som sa aspoň, teplé, povedzme slovo, vypustil. Hlavne, že sa s dobrými ľuďmi stretávate, čas vám rýchlejšie ujde.
Usmiati veksláci mi kývli rukou pred hotelom. Koľko mien už vymenili, mnohé už ani nikdy do ruličky nestočia. Len tá naša sa drží a mohutnie - za jednu cudziu dostanem stále viac našej. Kde sa hrabe česká mena, tiež jej čochvíľa nebude.
Opodiaľ pochôdzkár pomohol starenke cez cestu, mladých loptošov zahriakol, keď krikom a behom kolorit Hlavnej rušili. Plynulou angličtinou ukázal cudzincom cestu k pamiatke a potom sa pri mne pristavil na kus reči. Dow Jones v Tokiu padol, vraví mi. To je gól! Aj v Osake, vravím mu ja, tam padli dva, Japonci sú v laufe.
Vychutnával som si pocit bezpečia a istoty, keď ma míňalo policajné auto. Našťastie, šlo rovno, alkoholom skrútené ruky nevyplašili ľudí na chodníku. V očiach urastených mládencov odhodlanie brániť a budovať samostatné Slovensko. A so zbraňou v ruke nielen budovať, ale i pánom supermarketov brať a chudobným príbuzným dávať.
Teplo na duši sa mi rozlialo, keď som schádzal z renovovanej ulice, ktorú náš múdry, chvalabohu bývalý, hospodár zveľadil. Obzrel som sa a pomyslel si: 9 a 1/2 po mám do novín pozitívny príbeh mladého úspešného muža, ktorý žije v štastnom, prosperujúcom a najmä bezpečnom Slovensku.
Aká radosť, veď pozitívnych príbehov nikdy nie je dosť.
Peter B. Doktor
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
