Janka Borodáča, nestora košického Štátneho divadla, je už dlhé roky ďaleko od svetiel rámp. V panelákovom byte, síce útulnom, žije od smrti svojej milovanej manželky Vilmy sám. Jej prítomnosť pripomína zátišie s portrétom a váza s čerstvými kvetmi. Nohy už Jankovi Bzdúchovi neslúžia tak, ako by chcel, jeho svet sa zúžil. Občas si zájde o niekoľko poschodí vyššie navštíviť nevládnu susedku. Pani Ruženka je bývalá učiteľka hudby, majú si vraj čo povedať.
"Žijeme tu ako v ulite. Pred tým to tak nebolo. Žiaľbohu, v tomto bloku sa poznajú iba chorí ľudia a zdraví sa iba pozorujú, kto čo má. Kto aký byt prerába a kto aký nábytok kupuje," privítal ma Janko Bzdúch medzi dverami.
"Nechcem hovoriť o sebe. Možno, že zo mňa hovorí žlč. Ale je to skôr bezmocnosť. Tak rád by som mnohým pomohol, hoci mám osemdesiat rokov. Ale mrzí ma veľmi, že sú tu chorí a opustení ľudia, o ktorých sa nikto neobzrie. Ani štát. Pani Ruženka je bezmocná. Nikto sa o ňu neobzrie. Najmä nie okresný úrad, odbor sociálnych vecí. Žalujem túto dobu, týchto ľudí, úradníkov, ktorí majú svoje zamestnania, ale nemajú poslanie. Štyri roky si úrady jej problémy hádžu ako horúci zemiak," konštatuje trpko jubilant.
"Z divadla občas niekto zájde?", pýtam sa.
"Nikto. Ale prekrásny list mi napísali. Dokonca aj z Národného divadla mi blahoželali Dušan Jamrich s Jurajom Slezáčkom a samotný minister Milan Kňažko. Ale slová sú slová. Ako v Hamletovi hovorí Polónius: Princ, čo to čítate? Slová, slová, slová …Ale stojíte v prievane. A ja dodávam: Áno, raz ten prievan musí prísť, aby tieto slová odniesol ďaleko. Musia prísť nejaké činy. Lebo činy pomáhajú ľuďom. Ja sa priam bojím budúcich volieb, že to bude nie Kalinčiakova Reštaurácia ako kedysi, ale že to bude čosi horšie, čoho sa ozaj obávam. Však títo politici si už nevedia nájsť ľudské slová medzi sebou, nectia sa. Nemajú byť príkladom? Kedysi sa hovorilo, že každý spisovateľ, každý politik, vrátane poslancov majú byť svedomím svojho národa. A oni sa osočujú a myslia iba na seba, skôr ako na tento národ," zamyslel sa Janko Bzdúch.
Kvôli tomu už vraj radšej ani nezapína televízor.
"Pejoratívne správy sa aj tak dozviem z druhej ruky. Nie je pokoja a nie je pokoja v ľudskej duši. Ako sám Rolland hovorí, že mier nie je vtedy, keď mlčia zbrane, ale mier je čistota myslenia. A túto sme vlastne posledné doby stratili."
Keď sa bijú dva talenty
Vášnivý milovník Vincenta van Gogha je doma obklopený svojimi vlastnými olejomaľbami. Na viacerých stvárnil Štefánikovu mohylu v Brezovej pod Bradlom, svojom rodisku. Na jednom z obrazov je zahalená tmavými chmárami.
"Namaľoval som to za jednu noc, keď sa rozdelilo Československo. Cítil som to tragicky. Ako súmrak. Nazval som to Parte slovenskej jesene," rozpráva Janko Bzdúch, v ktorom sa odjakživa snúbili dva talenty herecký a výtvarný. "Priťahoval ma kubizmus. Zjednodušovanie zložitých vecí do formy a do večnosti umenia. V divadle nad oponou je napísané: Umenie je dlhé, ale život je krátky. S takým motívom som aj ja maľoval."
Pri súčasnom umení mu vraj zíde na um, že sme duchom chudobní. Považuje ho za brak, burinu a pýr, ktorý dusí a objíma to pravé umenie. Mrzí ho aj to, prečo sú prázdne naše ateliéry na Kolibe.
"Prečo máme toľkých skvelých režisérov a toľkých skvelých hercov, herečiek a mlčia. Vlastne iba dabujú tieto braky, aby sa uživili. Neodsudzujem ich za to. Viem ich pochopiť, čo majú iné robiť."
Ošľahnutý oponou
Apropo film a televízia - to bol ďalší rozmer herca Janka Bzdúcha. Prvú šancu mu dal český režisér Václav Wasserman v Čertovej stene. Zahral si potom napríklad v Dáždniku svätého Petra, Tankovej brigáde, Cnostnom Metodovi, či v snímke Priehrada na motívy Tatarkovej prózy. Mal veľa priateľov medzi českými hercami. Vo filme Parta brusiče Karhana sa stretol s nebohým Jindřichom Plachtom. Jeho dobrým priateľom bol
Jiří Sovák. Pri spomienke naň sa Janko Bzdúch neubráni úsmevnej historke.
"Raz mi rozprával, ako takmer vyletel z divadla. Bolo to v sedemdesiatych rokoch, hral v hre silno poznačenej vtedajšou dobou. Režisér rozostavil hercov do polkruhu cez celú scénu, išlo o najzávažnejší výstup a každý mal povedať postupne za radom : 'Zemřel nám soudruh'. Išlo to postupne a posledný, až skoro pri portáli, bol Sovák. Ten sa odklonil do obecenstva a ukázal smerom na kolegov: 'Zemřel im soudrh'. Bol to obrovský škandál, ale potom sa to nejako urovnalo."
Podobných historiek vedel rozprávať stovky. Často nimi rozosmieval kolegov v zákulisí divadla, kontroval mu kolega Fero Papp. Zachytil ich aj v knihe Ošľahnutý oponou. Doplnil ju vtipnými kresbami z hereckého prostredia. Je v nej množstvo postrehov a spomienok na vzácnych ľudí. Napríklad na Štefana Krčméryho, ktorý bol jeho veľkým životným podnetom. Spomína na jeho "štátnávštevy" v redakcii Národných novín, kde chvíľu pôsobil. Z rozprávania Janka Bzdúcha, hoci možno aj smutného, občas cítiť náznaky niekdajšieho huncúta. Človeka, ktorý miloval život a tento svoj pocit vtláčal svojim postavám. Túžil, aby na javisku vládol Štedrý večer sviatok. Snažil sa, aby ľudia do svojich rodín odchádzali plní lásky tak, ako odchádzal večer, keď si odlíčil šminky, on sám. Doma ho čakávala Vilma.
"Teším sa z takých obyčajných vecí, napríklad aj z toho, keď si preváram mliečko, že mi nevykypí," povedal mi.
Život mu vraj teraz pripomína Hemingweja a jeho novelu Starec a more. "Ako ťažko sa rybár namordoval, aby mu ostala iba kostra z tejto ryby, ktorú mu ohlodali žraloky."
Vyprevadil ma typicky, slovami svojej postavy z Madáchovej Tragédie: "Človeče tráp sa a ver."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
