V médiách žijeme česko-slovenský "stoptime". Západní susedia sú stále krajinou, o ktorú sa najväčšmi interesujeme a najväčšmi jej rozumieme.
Motorom záujmu sú, samozrejme, parlamentné voľby - včera i dnes sa Česi rozhodujú, že kto im bude vládnuť nasledujúce štyri roky. Ale nielen to je príčina náruživých debát; "vítanou" dramatizáciou je, že ešte nikdy neboli nožnice medzi Kč a Sk také rozďavené, ako práve teraz. A deň po dni sa blíži chvíľa, keď padne psychologická hranica 1 Kč = 1,50 Sk (stredný kurz). Napokon, pred týždňom uplynulo 10 rokov od posledných československých volieb, ktoré tiež dokázali zobudiť nejaké vášne... Všetko dokopy vytvára platformu pre vymýšľanie a publikovanie najrozmanitejších súvislostí. Ale aj "súvislostí", ktoré súvisia skôr s mlátením kampaňovej slamy.
Všeobecný názor znie, že Česi síce trpia na podobné choroby, a riešia podobné problémy, ako my, sú ale akosi šťastnejší, usporiadanejší a bližšie k Európe. A - predovšetkým - sú bohatší, žije sa im lepšie. Z toho hneď lezie ďalší záver; hľadajú sa vinníci, resp. aspoň zodpovední. No uznajte, čo by to bolo za debatu, keby neoznačila adresných páchateľov?
Veci sa ale majú zložitejšie. Desať rokov po rozdelení sa bezpochyby prehĺbili rozdiely v životnej úrovni. A je prirodzene možné vzťahovať tieto diferencie aj k pôsobeniu jednotlivých politických garnitúr. Musí sa ale rešpektovať miera. V česko-slovenskom porovnávaní totiž platí, že medzi príčinami toho, že sa rozdiely zvýraznili, sú vládne vplyvy jasne menšinové.
Omnoho významnejšou mierou determinujú ekonomické pozície nástupníckych štátov tri neutrálne faktory; po prvé, neodvratné dôsledky rozdelenia, po druhé, štartovná pozícia krajiny v r. 1992, po tretie geografická poloha štátu. Obsahom prvého je, že kým vo federácii fungoval princíp rozpočtovej solidarity, od januára 1993 prerozdeľovanie v prospech Slovenska skončilo. (Názory o neexistencii redistribúcie v prospech SR, či dokonca "doplácaní na Čechov" patria na psychiatriu.) Druhý faktor obnáša skutočnosť, že od začiatku spolužitia v r. 1918 Slovensko síce svoje historické zaostávanie prudko znížilo, ale zďaleka nevygumovalo. Bolo teda od počiatku jasné, že kvalitnejšia východisková základňa ČR musí viesť (pri absencii prerozdeľovania) aj k lepším krátko-, stredno-, ba aj dlhodobým výsledkom.
Napokon, zemepisná poloha je určujúca v diskusii o zahraničných investíciách, o ktorých sa inak správne píše, že ich rôzna miera v ČR a SR je najvýznamnejším faktorom z tých, ktoré pôsobia v súčasnosti. Jednoducho, kapitál si vyberá aj podľa vzdialenosti lokality. Jasnou rečou hovorí vnútročeská štruktúra investícií; západné regióny majú nad severnou Moravou neskonale navrch, presne rovnako, ako celá ČR nad celou SR. (To isté je vidieť v Maďarsku - západná časť má podnikov na "zelenej lúke" na požehnanie, východ nemá skoro nič. To isté v Poľsku.)
Až po tejto poznámke môžu nasledovať "politické" príčiny. Z tých ako nesporná sa javí skutočnosť, že ČR je členom NATO a má dlhodobo stabilnejšie, a teda menej rizikové vnútorné prostredie. V tomto je zavinenie bývalej slovenskej vládnej garnitúry isteže kolosálne. Hľadanie účelových právd však môže vrcholiť aj vyloženou hlúposťou; takou je napr. tvrdenie z včerajšej tlače, že "najťažšou a neprekonanou prekážkou bola Mečiarova politika tvorby slovenskej kapitálotvornej vrstvy, ktorej rozdal peniaze štátnych bánk (...)"
Niežeby si zmienený jav nezaslúžil striktne negatívne hodnotenie. Zaiste to však nie je ani stoprvý dôvod česko-slovenských rozdielov, nieto ešte "najťažší". Fakt je ten, že to bol Václav Klaus, ktorý dávno pred Mečiarom vytýčil politiku neprivatizácie bánk, keďže jeho dlhoročným krédom bola podpora českého priemyslu, ktorý sa tiež neprivatizoval.
Sanácia bánk z peňazí daňových poplatníkov prebehla aj v ČR, a bola ešte neskonale nákladnejšia ako naša - hrubý a stále neúplný odhad hovorí o 400 mld. Kč. Iba tretia najväčšia česká banka, IPB, bude stáť český rozpočet viac, ako celá "reštrukturalizácia" tohto sektora u nás. Najväčší klienti bankového socializmu - Stehlík (Poldi Kladno), Soudek (Škoda Plzeň), Junek (Chemapol) a ďalší - vytiahli zo štátnych bánk desiatky miliárd. Taký Rezeš je popri týchto totálny outsider, čistá tretia liga...
Podobne by dalo písať aj o ďalších pohromách, ktoré splodil český ekonomický nacionalizmus. Áno, Česi sú bohatší a vodí sa im lepšie. Určite ale nie preto, že by sa mohli pochváliť zásadne lepšie zvládnutou transformáciou. Nemôžu - dopustili sa rovnako hrubých omylov. A čo je mimoriadne zaujímavé, na rozdiel od SR v nich pokračovali aj v štvorročnom cykle, ktorý dnešnými voľbami končí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
