ročné účinkovanie v 1. FC a podelil sa s anmi i o ďalšie zaujímavé zážitky.
Ako si spomínate na chvíľu, keď ste sa po prvý raz dopočuli, že máte prísť do Košíc?
"Prvýkrát som so to dozvedel od kamaráta, ktorý pracoval spolu s Borrierom. Prišiel som sa do Košíc pozrieť, aký je tu klub, aké mesto. To sa mi hneď zapáčilo. V Košiciach mi bolo dobre, hoci prevládali viac záporné stránky môjho pôsobenia. Taký je však život. Zostal som tu, nezutekal som, keď bolo zle, odohral celú sezónu a mám čisté svedomie, že sme zachránili ligu."
Nemali ste obavy, kam to vlastne prídete?
"O Košiciach som počul, keď hrali v Lige majstrov. Myslel som si, že je to klub, ktorý má dobré zázemie, pričom sa na zápasy chodí pozerať dosť divákov, veď je to vyše štvrťmiliónové mesto. Nepríjemne ma prekvapilo, keď prišlo okolo tisíc divákov. Na to koľko chodilo divákov Turecku a Taliansko, tak to bolo veľmi slabé. Čo sa týka centra mesta, je to jedno z najkrajších, v akým som žil. Nemám slov, nádhera. Centrum je krajšie a čistejšie ako vo Vicenzii, či v Antalyi, kde som hral. Prevýšilo to moju predstavu. Letné záhrady nemajú chybu. Keď za mnou prišli otec s mamou, tak len pozerali. Veľmi milo boli prekvapení."
Borriero nebol v Košiciach najlepšie zapísaný. Stala sa z neho nočná mora a možno i odstrašujúci príklad pre budúcnosť. Vy ste boli jeho veľkým priateľom...
"Bol som jeho kamarát, ktorého on doviedol do Košíc. Čo robil a ako to robil ma vôbec nezaujímalo. Jasom sem prišiel len hrať futbal, klubová politika sa ma netýkala. Borriero mal problémy nielen s hráčmi, ale i s funkcionármi. Nechcem teraz hovoriť, proti nemu, lebo to je jeho vec, ale vieme, čo tu urobil. Chcel síce zmeniť slovenskú mentalitu na spôsob fungovania v najvyššej talianskej súťaži, ale to sa mu samozrejme nepodarilo, lebo ak to chcel dokázať, potreboval peniaze..."
Ako sa na to s odstupom času pozeráte. Mala Borrierova filozofia šancu na úspech, alebo od začiatku bola odsúdená k zániku? Spomeňme len 30 miliónov korún od Verony za podpis spolupráce, či odchod mladých hráčov do Talianska.
"Ja som Borrierovi stále veril. Ak keď hovoril o zmluvách, či o príchode sponzorov. Stále som mu veril, lebo som s ním prišiel do Košíc. Prvé tri mesiace som dostával plat, mal som také podmienky, že som nemal s ničím problémy. Veril som mu, myslel som si, že si stojí za slovom, ak niečo povie. Po troch mesiacoch začali problémy, išiel preč a ja som tu zostal."
Vtedy ste mu verili a teraz?
"Samozrejme, že to nie je už to čo bolo. Už v živote nikdy nikomu nebudem veriť, lebo som sa už dosť poučil na vlastných chybách. Nabral som dosť skúseností v tomto smere. Hoci ťažko sa je vtedy človeku rozhodnúť, lebo nevie, či to bude zlé alebo dobré. Veď koľkí uverili Borrierovi na začiatku?"
Aj na základe týchto zlých skúsenosti ste odmietli ponuku Modeny, ktorú vám chcel dohodiť práve Borriero?
"Modena bola aktuálna už v zime. Borrierovi kamaráti manažéri mi stále volali a aj Borriero chcel, aby som tam išiel, ale som bol veľmi sklamaný z toho všetkého, čo tu jeden človek urobil. A teraz by som mal ísť do Modeny? Zasa pod vedením tohto človeka? A za neprijateľných podmienok, aké si Modena postavila? Musím odohrať za sezónu 20 zápasov, aby som dostal peniaze. Viete, ako to chodí pri takých zmluvách, nechajú vás odohrať 19 stretnutí a potom vás posadia na lavičku..."
Po odchode Borriera z 1. FC ste zostali v nezávideniahodnej situácii. Vy, ako jeho miláčik. Ako vás potom prijali spoluhráči, lebo čosi sa šuškalo, že to nebolo práve najideálnejšie. Pociťovali ste aj vy?
"Samozrejme, že som to cítil. Keď som bol pred Vianocami na dovolenke v Juhoslávii, Borriero mi telefonoval, nechoď do Košíc, lebo tam už nie je nič, my už tam s tým končíme a podobne. Ja som mu povedal, že idem do Košíc. On tvrdil zasa svoje, aby som nešiel, že je tam zlá situácia, nie je tam nikoho a hráči ani nebudú trénovať. Zobral som veci a prišiel som do Košíc. Bol som v kontakte s Ľubom Gajdošom, ktorý mi hovoril, že chlapci normálne trénujú s Erikom Bogdanovským a Stanom Semanom. Aj ja som tu prišiel, prečo by som kvôli Borrierovi strácal na kondícii a fyzickej príprave. Mal som ponuky ísť na skúšku do Modeny, ale nešiel som."
Ako vás po vianočnej dovolenke prijali spoluhráči?
"Mal som taký pocit, že si so mnou neboli istí. Zdalo sa mi, že si myslia, že som sa na nich len prišiel pozrieť ako Borrierov človek."
Čosi sa povrávalo, že ste mali byť Borrierov špehúň a mali ste mu donášať, keď sa niečo zlé udialo v šatni...
"Bol môj kamarát, ale aj keby bol môj otec, tak, keď som v šatni s chlapcami, tak v živote by som mu nič nepovedal, lebo my hráči sme ako jedna rodina. Koľko vecí so mnou všetci hráči rozprávali o Borrierovi, že je taký a taký, urobme to a tamto, no ja som mu v živote nešiel povedať, čo sa deje v šatni. Keby som mu to povedal, bolo by ešte horšie. Ja som sem prišiel hrať futbal a nič iné ma nezaujímalo. Ani Tomovčík, ani Zvara, ani Sovič, či ďalší hráči a ani Borriero. V prvom rade pozerám na seba, nikdy by som žiadneho hráča neohováral ani neoklamal."
Do Košíc ste v zime síce prišli, lebo ste chceli zachrániť superligu, no vraj ste hrali zadarmo. Ako to vlastne bolo?
"Keď tu bol Borriero, mal som taký kontrakt... Poviem to takto, za Borriera som dostal tri mesiace plat, zostávajúcich deväť mesiacov som hral za toľko peňazí, koľko som dostal za jednu Borrierovu výplatu... Konkretizovať ju nebudem. Sám som si však platil stravu i byt na Hlavnej ulici, jednoducho som chcel ukázať ľuďom, že nie som Borrierov špión a nikoho som sem neprišiel ohovárať, len som tu ľuďom, ako bratia Vargovci, prišiel pomôcť. Keby som išiel preč, všetci by vraveli, je to Borrierov človek, len chcel zobrať peniaze a vôbec nám nechcel pomôcť. Chcel som dokázať ľuďom, že žijem pre košický futbal a cítim sa ako Košičan."
Vaše slová sa potvrdili pred jarnou časťou súťaže, keď o vás mal záujem Prešov. Napokon trénerovi Dejmalovi ste sa veľmi pozdávali, vybral si vás i do najlepšej jedenástky superligy.
"Prešovčania mali o mňa záujem, rozprával som s nimi, ale nechcel som tam ísť. Dokonca mi ponúkli i lepšie podmienky ako Košičania, ale u mňa to nehralo prvoradú úlohu. O peniaze mi nešlo. V Košiciach som nakoniec hral i zadarmo, len aby sme sa zachránili."
Ocenil to i primátor mesta, ktorý vás prijal a poďakoval sa vám. To sa nestáva dvakrát často. Skôr len pri veľkých úspechoch. Ako ste to brali?
"Bol som dosť prekvapený, navyše, keď som dostal list s poďakovaním. Mám z toho veľmi dobrý pocit. Cítil som, že košickým ľuďom som pomohol. Veľmi pekne ďakujem primátorovi, že ma pozval. Na prezenty od neho nikdy nezabudnem. To je taká spomienka na Košice, že sa stali prvým slovenským mestom v mojom srdci, aj keby som hral v inom meste na Slovensku. Inak ten list si dám zarámovať (na to Almir vytiahol z igelitky nový rám, aby nám potvrdil, že nehovoril do vetra, pozn. red.)."
Dostali ste i špeciálny košický pas. Ktorý je to váš v poradí?
"Mám juhoslovanské, turecké a talianske občianstvo. Pasy mám juhoslovanský a turecký. Teraz už i košický. Používam však len juhoslovanský pas. Inak v tureckom pase sa volám Almir Senan. Ak chcete mať turecké občianstvo, musíte si vymeniť priezvisko, aby ste ho mali turecké."
Dostali ste i dres so šestnástkou. Zrejme tiež zaujme čestné miesto.
"Určite. Dostal som pár dresov z Košíc, ako pamiatku. Z každého pôsobiska mám dva-tri dresy. Potom, keď budem 35-40 rokov, tak si budem pozerať, koľko dresov mám v zbierke. Čo sa týka čísla, tak prvý rok vo Vicenzi som mal trojku, druhý rok číslo 26 a tretí štvorku. V Turecku som mal tiež štvorku a teraz šestnástku. Dúfam, že viac ju už nebudem meniť. Nič za tým netreba hľadať. U mňa číslo nehrá žiadnu rolu, lebo ono nehrá, futbalista hrá. Teraz však, keď budem mať možnosť si v iných kluboch vybrať, tak šestnástka bude na prvom mieste."
Ešte raz by sme sa vrátili na začiatok vášho angažmánu. Prišli ste tu s Marcom Ottolinim, Ericom Turrinim, neskôr prišiel i Zlatko Zebič. Borriero ich do Košíc pritiahol ako posily. Viete nám len tak pre zaujímavosť povedať, čo je s nimi teraz?
"Tréner Bogdanovský chcel Ottoliniho do mužstva, ale hráč nechcel, lebo mal doma priateľku a išiel hrať do Talianska IV. ligu, ale neviem, v ktorom klube. V rovnakej súťaži Serie D hrá za benátsky klub Chiogga brankár Turrini. Zlatko Zebič hrá za Varrese v III. alebo IV. lige."
Po slovensky ste pomerne rýchlo naučili veľmi dobre rozprávať.
"Už po mesiaci som si zvykol komunikovať po slovensky a nemal som v tomto smere žiaden problém, ani čo sa týka hráčov, ani čo sa týka trénerov. Aspoň som sa naučil ďalší jazyk. Hovorím po juhoslovansky, turecky, taliansky, teraz i po slovensky a trochu i po anglicky."
Generálny riaditeľ 1. FC Róbert Varga vtipne poznamenal, že jediná vec, ktorú už nestihnú spraviť, je, že vás oženia v Košiciach.
"(Smiech). Škoda, že odchádzam. Bol by som rád, keby som sa oženil s Košičankou."
Čo nebolo môže byť.
"Samozrejme, že môže byť. Keď mi nejakú bratia Vargovci nájdu, tak sa aj ožením."
Prečo by vám hľadali, veď ste raz povedali, že ste si v Košiciach našli priateľku.
"Spoznal som tu veľa priateľom, mám tu i dosť kamarátok, no dúfam, že mi bratia Vargovci nájdu nejaké dievča na ženenie. Bude to pre mňa odmena, že sme zachránili ligu pre Košice."
Ono sa hovorí, že na Slovensku a zvlášť na východe sú najkrajšie dievčatá.
"Také pekné ženy v Juhoslávii fakt nemáme. A nevidel som ich v Turecku a ani v Taliansku. V Košiciach môžete po meste stretnete veľa krásnych žien, ísť v Taliansku po meste a stretávať toľko pekných žien, to neexistuje. Tam pekné ženy vidíte len v ´telke´. Chcel by som pozdraviť všetkých Košičanov a poďakovať im, že prišli, verili nám a fandili nám."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
