nechal za sebou Košice a pustil sa na sever. Ak boli kedysi "všetky okolité stolice obývané samými Maďarmi", najnovšie sa tu "Slovania" rozmohli natoľko, že "mimo Košíc je reč slovanská takmer jedinou". Ešte aj roduverní Maďari "natoľko zmenili prízvuk, že by si ich človek pomýlil s rodenými Slovanmi".

Telekiho cestopis (nemecký preklad Pešť, 1805) nie je jediné svedectvo o pomeroch v hornom Uhorsku, ktoré zapadá prachom v našich knižniciach. V šiestom zväzku Veľkého zemepisu A.F. Büschinga, ktorý vyšiel o dve desaťročia skôr, sa dočítame, že v tunajších stoliciach žijú "českí Slovania" i "Rusi", v mestách Nemci, "lež šľachtici sú Maďari". Povedzme na Spiši je vzduch "chladný, no zdravý. Vínna réva tu nerastie, zato však obilie, ako pšenica a najmä jačmeň, najlepší v tejto časti Uhorska. Robota v bani tunajších obyvateľov neláka, lebo obrábať pole sa im vidí pohodlnejšie."

Lexikón neobišiel ani ďalšie pozoruhodné lokality, pričom popri nemeckom a maďarskom uvádza ako rovnocenný aj slovenský názov. V Jasove sa doluje železo a meď, v Solivare sa nachádzajú soľné bane ("Keďže je však soľ zmiešaná so zemou, rozpúšťajú ju vo vode a na to vyvárajú."), na okolí Šariša, podľa ktorého nesie stolica meno, údajne dva smrtiace pramene. "Barthfeld, maď. Bartfa, slov. Bardiow... voľakedy vyvážal do Poľska víno, vyrábali sa tu krosná na hodvábne stuhy a čipky, je tu aj dobrá kyslá voda, lež následkom požiarov, z nich k poslednému došlo r. 1774, upadlo do biedy."

Neznáme končiny lákali ďalších cestovateľov. "Bohatá šľachta na severovýchode Uhorska trávi zimu zvyčajne v Košiciach a Prešove," konštatuje vo svojom Putovaní po Uhorsku a medzi jeho obyvateľmi Wilhelm Richter (Berlín, 1844). "Prispieva k tomu dobrá cesta medzi oboma mestami, po ktorej pravidelne premávajú rýchle dostavníky. V lete sa každý, kto dbá na svoje meno, ak mu len nebránia povinnosti, vyberie do bardejovských kúpeľov."

Nemecký návštevník si všimol i národnostné pomery. Pomyslenie, že by raz v Uhorsku zvíťazil nemecký živel, vidí sa mu smiešne. "Skôr zvíťazí slovenský a či skôr slovanský princíp, pretože skoro vo všetkých stoliciach žijú Slováci, Rusnáci, Srbi, Valachovia a Chorváti. Ba v jednej sa ešte i šľachta vyslovila za prijatie slovanskej reči v obchodných záležitostiach." Ešteže sa Maďari nemajú čoho obávať: jednak stoja Slovania "vo všeobecnosti na nižšom stupni", jednak vraj sami napríklad v Rožňave - podporujú "maďarské záujmy".

V Lipsku vyšla roku 1850 knižka s pozoruhodným názvom Z denníka uhorskej dámy. Takto sa označila jej autorka Terézia Pulská, rodená Rakúšanka, ktorú do druhej, menej civilizovanej polovice monarchie zavialo vďaka sobášu. Promptne si tu osvojila manželovo vlastenčenie i jeho nadradený vzťah voči všetkému nemaďarskému. Za výdatnej pomoci cudzích slov kvôli dobrému tónu aj ako dôkaz svojej vzdelanosti - zaznamenala dojmy z novej vlasti:

"Slovania v spišskej, šarišskej, abovskej, zemplínskej stolici majú čo do jazyka a obyčajov oveľa bližšie k Poliakom ako k Moravanom. Sú indolentnejší a ich školy horšie zariadené ako u ich západných bratov... Vo všeobecnosti je hornouhorská šľachta chudobnejšia a má väčší sklon k ostentácii ako inde, preto aj Šariš posmešne nazývajú uhorským Gaskonskom. Jednako v spoločenskm styku vládne taká srdečnosť, že sa prívetivým úsmevom neraz dosiahne to, čo by inak, spolu s afektovanou pretenziou pôsobilo neznesiteľne."

Typickým predstaviteľom tunajšieho panstva, o ktorom sa "uhorská dáma" dopočula, bol barón Paločaj. Vždy na jeseň zhromaždil dievčatá a mládencov vo vekom vhodnom na sobáš ("boli to napospol Slováci") a od oka vytváral z nich páry: "Ty, Janko, pristaneš akurát k Maruši, ty, Andriš, k Hanči." Nasledovali ohlášky v zámockej kaplnke a o štrnásť dní bol sobáš, každý pár dostal kravu a všetko potrebné do novej domácnosti. "No ak náhodou daktorý mládenec protestoval, že si Hanču nevezme, lebo mu je Helena bližšia, na dôkaz svojej lásky musel zniesť päťadvadsať palíc. Až potom si mohol slobodne vyberať medzi dievčatami."

Prinajmenšom svojrázne charakterizuje pani barónka Rusínov: "Zo všetkých slovanských kmeňov sú najslabší, najlenivejší a najnevzdelanejší. Ich duchovenstvo sa nevyznačuje učenosťou, ani sa veľmi neusiluje vštepovať im západné idey. A keďže ledva chodili do školy, sú Rusíni aj najpoverčivejší zo všetkých kmeňov, čo žijú v Uhorsku."

Že sa prinajmenšom v tomto mýlila, vyplýva z rozsiahlej prednášky Georga Deutscha o tom, "ako žijú národy Rakúsko-Uhorska" (Viedeň Pešť Lipsko, 1877). "Cigáni sú síce aj v Čechách, na Morave, v Haliči a Bukovine hojní a nevítaní hostia, lež najpočetnejšie žijú v Uhorsku a Sedmohradsku. Nájdu sa zväčša na krajoch osadlostí v neúhľadných chatrčiach z hliny a dreva, ustavične na potulkách bez stáleho bydla. Manželstvá uzatvárajú skoro, preto zvyčajne nie sú ani zvlášť plodní (!). Uspokoja sa s najbiednejšou potravou a považujú za lahôdku, ak sa dostanú k uhynutému dobytku. Nemôže vraj uškodiť zviera, ktoré usmrtil samotný Boh."

Ako vidno, vyplatí sa pozrieť sa na seba i na svoju minulosť cudzími očami: aby sme pochopili, odkiaľ sme vyšli, ale aj, kde má pôvod nejeden predsudok.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.