je plne nahradená synteticky vyrábanými liekmi.
Vŕba biela (Salix alba L.) patrí do čeľade rastlín vŕbovitých. Na našom území sa môžeme stretnúť s viac než dvoma desiatkami druhov vŕb a mnohými jej krížencami. Ich určovanie je zložité.
Popis: S vŕbou bielou sa často stretávame v lužných lesoch a pobrežných húštinách pozdĺž väčších riek. Je to strom 20 30 m vysoký s hustými, tenkými vetvami, ktoré sa vetvia pod ostrým uhlom. Listy sú kopijnaté, na okraji pilovité. Kvitne zároveň s rašením listov a môže sa dožiť až 100 rokov. V parkoch a záhradách sa často vysádza previslá odroda tzv. smutná vŕba.
Rozšírenie: Vŕba biela rastie v nížinách a pahorkatinách teplých oblastí. Areál rozšírenia zahŕňa okrem Európy aj severozápadnú Afriku, Prednú a Strednú Áziu smerom až na Sibír.
Na čo sa využívala: Vŕbová kôra sa používala už v staroveku. V Ebersovom papyruse, ktorý bol nájdený neďaleko Luxoru v Egypte a pochádza z doby okolo roku 1550 po Kristovi, je detailne popísané liečenie zápalov vŕbovými listami. Väčšina stredovekých herbárov odporúča vŕbove lístie a kôru proti zápalom. V polovici 16. storočia používal John Gerard vŕbu ako prostriedok napomáhajúci krvnému obehu. V 17. storočí môžeme vystopovať aj kurióznejšie využívanie vŕbových listov. Culpeper ordinuje vo víne uvarené listy proti žiadostivosti voči opačnému pohlaviu. O sto rokov neskôr sa objavujú prvé správy o účinnosti vŕbových extraktov proti zimnici. Kyselina salicylová sa používala pri liečbe reumatickej horúčky, jej spotreba bola veľká. Preparát mal ale nepríjemné vedľajšie účinky, predovšetkým dráždil zažívací trakt a mal nepríjemnú chuť. Tieto negatívne vlastnosti prekonala v roku 1899 firma Bayer, ktorá vyrobila preparát z kyseliny acetylsalicylovej a nazvala ho aspirín, dodnes jeden z najviac používaných liekov. Ešte na začiatku 20. storočia sa používala vŕbová kôra v kombinácii s dubovou kôrou na odvar proti horúčke. Odvar sa podával až po vychladení.
Zber: Kôra vŕby bielej sa zbiera na jar, najlepšie v marci, z 2 3-ročných vetví. Kôra sa nareže a lúpe v pásoch cca 25 cm dlhých. Suší sa pri 40 60 °C. Vŕbová kôra nevonia a chutí horko.
Obsahové látky: Vŕbová kôra obsahuje salicin a ďalšie glykosidy, flavonové glykosidy (izosalipurposid, narigenin, deriváty salicinu - napr. populin, fragilin, grandidentatin a pod.), ďalej triesloviny, a ďalšie látky.
(pokračovanie nabudúce)
Autor: iká
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
