svokra a tretí svojho času patril jeho nebohej tete. Po jej úmrtí bol roky prázdny, pretože sa uvažovalo s jeho asanáciou. Po rokoch sa však v rámci dedičského konania dostal do majetku jeho terajšieho suseda Vladimíra Theisza.
O krátky čas začala v Kežmarku masová výstavba bytových domov, ktorej musela ustúpiť prístupová cesta k trom spomínaným domom. Takto nevinne začal problém, s ktorým Ján Nyéki bojuje už neuveriteľných 41 rokov. Práve toľko onedlho uplynie od rozhodnutia vtedajšieho Mestského národného výboru (MsNV), ktorý 28. decembra 1961 rozhodol, že pán Nyéki je povinný vymedziť krížom cez svoju parcelu pás zeme spájajúci dom pána Theisza s novou prístupovou cestou vybudovanou na dnešnej Nábrežnej ulici. "Keď mi prišlo toto rozhodnutie, ani veľmi som neprotestoval, pretože v tom čase sa to ani nedalo. Mohol som byť v podstate rád, že mi ten pás zeme nevyvlastnili, len mi z neho "slušne" odkrojili," hovorí J. Nyéki. Roky šli, problém sa ťahal.
Kvapku viery v spravodlivé vyrovnanie do neho vlialo až rozhodnutie MsNV z februára 1976, v ktorom mu oznámili, že súčasný dom pána Theisza je určený na asanáciu takže taký istý osud postihne aj prístupovú cestu... "Ostalo však pri slovách. Vo februári 1989, teda o trinásť rokov, mi poslali ďalšie rozhodnutie, v ktorom mi vtedajší predseda MNV už definitívne potvrdil, že asanácia je blízko," konštatuje Kežmarčan, ktorému v dôsledku zaujímavých úradníckych rozhodnutí 41 rokov rozdeľuje záhradu voľne prístupný provizórny chodník, po ktorom ho už pár krát navštívila aj nevítaná návšteva. "Po "revolúcii" som sa nádejal, že v demokracii už pôjde s mojim problémom pohnúť. Je to však ešte náročnejšie. Nie sú peniaze a chýba ochota. Všade vládne alibizmus," tvrdí Ján Nyéki, odvolávajúc sa na skúsenosť z jesene roku 1998. Vtedajší mestskí poslanci tesne pred koncom svojho volebného obdobia odsúhlasili, že k domu pána Theisza vystavajú novú prístupovú cestu. Ich skorí nástupcovia však hneď na svojej prvej schôdzi toto rozhodnutie zrušili.
Podľa pána Nyékiho vo veci veľmi zaváhal aj primátor František Grohola. "Jeho právomoci mu umožňovali rozhodnúť o vybudovaní cesty aj bez odobrenia mestským zastupiteľstvom a to v tom prípade, ak cena prác nepresiahne 50 tisíc korún. Žiaľ, neurobil tak," tvrdí s trpkosťou v srdci dlhoročný sťažovateľ. Ďalšia šanca na vyriešenie problému sa začala črtať v decembri roku 2000. Na stretnutí s primátorom a vedúcim odboru výstavby a životného prostredia Mestského úradu v Kežmarku Štefanom Zimom, ktorú inicioval Ján Nyéki a Vladimír Theisz ponúkli dvaja posledne menovaní, že na základe potreby riešenia ich situácie a svojich konexií sú schopná dodať na stavbu prístupovej cesty betón a to dokonca sponzorsky. "To vylučujem. Pokiaľ sa dobre pamätám, nebolo to sponzorsky, ale za režijnú cenu. A to je veľký rozdiel," povedal na margo veci Štefan Zima.
Ako dodal ďalej, betón na takúto stavbu ani nie je vhodný, pretože je nepriepustný. Podľa neho je nutné spomínaný chodník vydláždiť zámkovou dlažbou. Tá je však značne drahá a mesto na ňu nemá peniaze... "Urobil som posledný pokus. Vystúpil som na poslednom zastupiteľstve a spýtal sa poslancov, čo by robili, keby im 40 rokov prechádzal cez pozemok nechcený chodník. Sklonili zrak, nikto nič nepovedal a zahrali to do autu," opisuje bezvýchodiskovosť svojej situácie J. Nyéki dodávajúc, že štyri desaťročia čakania ho presvedčili o tom, že prostredníctvom mesta svoj problém nevyrieši: "za chvíľu mám 72 rokov a už skutočne nemám chuť hrať sa s niekým na slepú babu. Chcel by som, aby sa tento problém vyriešil ešte za môjho života a preto mi neostáva iné východisko, len obrátiť sa na Ombudsmana, prípadne ešte ďalej..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
