na reláciu typu: Príďte a my splníme váš veľký sen...) Typickým príkladom tej, ktorej sa podarilo vyjsť na svetlo sveta so svojím snom, je spevavý miláčik Gymnázia Poštovej, Dandy Matéová. "Spievať som začala v zbore, keď som mala desať a chodila som tam päť rokov. Bolo to skvelé, odporúčala by som to každému. Boli sme v mnohých krajinách. V Mexiku, Španielsku, Rakúsku... Ale po tých piatich rokoch som so zborom skončila. Boli tam samé malé deti, už to jednoducho nebolo ono." (Som táááka sklamaná! Dúfala som, že mi povie, že si spievala pre seba v sprche a len častými návštevami kúpeľne sa tak vypracovala. To by som mala šancu aj ja, keďže sa sprchujem každý deň a o dušu si spievam.) V jej repertoári sú zatiaľ len samé cudzie hity. Hity presýtené láskou a romantikou. "Spievam ťahavé pesničky, jednoducho len také, ktoré sa hodia pre môj hlas. Vyberám si samozrejme aj podľa toho, ktoré mám rada," hovorí oproti mne sediace čiernovlasé dievča so žiariacimi očami. "A moje obľúbené? Mám veľmi rada Vondu Sheperd, najmä 'I only want to be with you', Bryana Adamsa a jeho "Summer of the `69."
Doteraz sme mali šancu vidieť ju len na pár školských akciách. "Po zbore som mala asi rok pauzu, spievala som si len pre seba, alebo keď sme boli s triedou na opekačke. A keď som bola prváčka, vybrali ma na zaplnenie medzery v programe." Vtedy sa mihla na oficiálnej rozlúčke so štvrtákmi a o rok neskôr na plese. Posledné vystúpenie bolo už však niečim väčším ako dve-tri pesničky pred spolužiakmi a profesorským zborom. Irish pub angažoval v utorok večer troch nádejných umelcov na dvojhodinový koncert. Dandy a jej dvoch gitaristov Miša Repiského a Fera Alberta. Dostali sa tam takmer zázračným spôsobom. "Raz som sa rozprávala s kamarátom, že na škole sa akosi nemám možnosť angažovať v tom, čo ma baví. Baví ma volejbal a spev. Mali sme na škole telocvikára, ktorý nás trénoval, ale ten odišiel, takže volejbalové tréningy padli. A súťažne spievať? Naša škola je zameraná prevažne na matematické, fyzikálne a sem-tam literárne súťaže. Na prírodné vedy nie som a len zťažka napíšem obyčajný sloh (priznáva, že aj preto nepíše vlastné piesne - pozn. red.). Ten kamarát onedlho prišiel a povedal mi, že mám vybavený koncert v Irish pube. Povedal mi: "Rob, čo máš rada." Po prvýkrát "naverejno" musela byť aj tréma... "To áno, a hlavne preto, lebo týždeň predtým som mala zachrípnutý hlas a nevedela som ako to zvládnem. Žalúdok som mala rozkolísaný ako v búrke. Pamätám si totiž jeden veľký trapas," červená sa. "Raz, keď som spievala so zborom v absolútne plnom kostole, som mala zaspievať sólo, ktoré bolo položené veľmi vysoko. Vtedy mi preskočil hlas. Nebol to spev, ale mraučanie. Ešte šťastie, že sa rýchlo zapojili do spevu kamarátky, aby ma nebolo tak počuť." Chceš staviť všetko na kariéru profesionálnej speváčky? "To nie, pretože je to strašná makačka. Teraz, keď sme nacvičovali na tento koncert, cvičili sme tri týždne v kuse a nacvičili sme dvadsať pesničiek. Ja dodnes neviem, ako sa nám to mohlo podariť. Ale popri zamestnaní by som si chcela tak raz-dvakrát do týždňa zaspievať." V zasnených očiach sa jej odrážajú predstavy o budúcnosti. Vysoká škola v Prahe - možno politológia, poprípade medzinárodné vzťahy. Jednoznačne však niečo s humanitným zameraním. V reálnej budúcnosti sa črtá iná zaujímavá aktivita: "V júli by som chcela odísť študovať na rok na Nový Zéland. Uvidíme, či sa to podarí."
Sen. Sen o spievaní, ktorý sa splnil. A neskončil jediným vystúpením v zafajčenom bare... Pokračoval skladbami na akcii Študentskej únie Slovenska pred Carrefourom a na Deň detí vo VŠA. Ostatný diel seriálu o talente a šťastí bol 16.6. v Zoo. A ďalej? "Čas ukáže," smeje sa Dandy.
Autor: Miša Telepovská
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
