bola nízka, všetko sa viac-menej uvarilo vopred. Žiadne nočné drámy, ako v Nice v decembri 2000, či čiastočne aj v Göteborgu pred rokom, sa nekonali.
Kandidátske štáty, teda aj Slovensko, si zo Španielska odnášajú ako kľúčové, že sa nespochybnil časový plán rozšírenia. Reálne to síce ani nehrozilo, po prezentácii rôznych skeptických názorov (Hans Peter Martin v Blave, napríklad) sa však potvrdenie priam vyžadovalo. To sme dostali, dokonca bezproblémovo, vykladať to ako úspech (Weiss, Dzurinda) je však trápne. Európskym lídrom sa nedá odpárať, že s dodržaním záväzku to myslia vážne. Pokiaľ nenarazia na neprekonateľné prekážky v sebe samých...
Platí naďalej, že v decembri v Kodani by malo byť menovite označených 10 krajín, ktorým sa po 1.januári 2004 otvoria brány. To by už aj mali byť uzavreté rokovania o posledných kapitolách, ktoré zvýšili z tridsiatky. Tento ideálny rozvrh však naráža na zásadný problém, s ktorým nepohla ani Sevilla. Agrodotácie. Eurolídri si síce schválili kompromis, navrhnutý prednedávnom ministrami zahraničia, teda že o finančných podmienkach poľnohospodárskej kapitoly rozhodnú až v novembri. Dohodu však ústne rozvrátil líder najpovolanejší - nemecký kancelár Schröder, pre ktorého "žiadny záväzný termín neexistuje".
Po slovensky: Únia uznáva, že priame platby sú súčasťou komunitárneho práva a teda legitímnym nárokom kandidátov, čo je istý formálny posun. Prvý sporný bod je ale v tom, že v akej výške, druhý a ešte väčší v tom, že nikto účet nechce platiť. Tradičný "oslík, potras sa", Nemecko, je v koncoch a kancelár Schröder nie raz a nie dvakrát vyhlásil, že Berlín už viac platiť nechce, nemôže a nebude.
Odklad rozhodnutia na november (mimoriadny summit v Bruseli) je vlastne úhybným manévrom, ktorého akože príčinou sú nemecké voľby. Pravdivejšie však je, že voľby nie sú ani tak príčinou, ako zámienkou. Nie je totiž vidieť, prečo by malo byť Nemecko bohatšie po voľbách, než je pred nimi. Neviditeľný je takisto rozdiel medzi stanoviskami dvoch hlavných protagonistov - Schrödera a jeho kresťanskosociálneho vyzývateľa Stoibera. Dokonale absurdná je predstava, že dvaja adepti na kancelára dnes sľubujú vlastným voličom koniec nemeckého rozhadzovania, aby päť minút po voľbách venovali postkomunistickým družstevníkom zopár miliárd eúr.
Nemecko, spolu s Britániou, Holandskom a Švédskom, viažu dohodu o agrokapitole na reformu poľnohospodárskej politiky EÚ. Respektíve, ako minimum, na záväzný sľub reformy. Situácia je jasná: Kandidátske štáty sú v tejto chvíli rukojemníkmi v zápase dvoch diametrálne odlišných koncepcií o agrárnu politiku únie.
Známy návrh EK, podľa ktorého by sme mali spočiatku čerpať iba 25% priamych platieb, a vyrovnanie podmienok by malo nastať po 10 rokoch, je neprijateľný nielen pre kandidátov. Ešte väčšmi práve pre čistých platičov do rozpočtu únie; keby sa návrh EK presadil, znamenal by konzerváciu súčasného modelu dotácií aj pre dnešných poberateľov. Spor o výšku priamych platieb teda vôbec nie je iba o kandidátoch a nevôli ponúknuť im rovné podmienky, ale o miere prerozdeľovania medzi súčasnými členmi únie.
Na dohode medzi dnešnými prispievateľmi a dnešnými poberateľmi teda visí samotné rozšírenie únie. Nemci jednoznačne deklarujú, že "subvencie patria minulosti" a ako minimum by sa mali podstatne redukovať zo súčasnej neuveriteľnej úrovne temer polovice rozpočtu EÚ. Pričom, ak existuje v niektorej krajine objednávka, navrhujú "kofinancovanie" z národného rozpočtu. Toto sa zásadne protiví najmä Francúzom; uznajte, prečo by si mali farmárov živiť sami, keď existuje ešte Brusel??
Jednotne natrčená ruka kandidátskych krajín takto pôsobí v konečnom dôsledku kontraproduktívne; čím väčšmi orodujeme (predovšetkým tragické Poľsko) za rovnoprávnosť v subvenciách, tým vyššiu prekážku si staviame. Nazvime to agroparadoxom rozširovania Európskej únie. Východná Európa by sa mala hlbšie zamyslieť a prísť s revolučnou ideou: Nechceme dotácie, urobte nás rovnoprávnymi tak, že ich zrušíte plošne! V Paríži by asi druhýkrát padla Bastilla, a aj Eiffelovka by sa možno vychýlila, nejako by tú pohromu ale prežili...
Inak, rozširovanie ústrednou témou v Seville ani nebolo. Agende summitu dominovala azylová a imigračná politika. Aj v tejto oblasti platí, že najnáročnejšie rozhodnutia sa odsúvajú na budúcnosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
