Rakúska a Kamerunu, v osemfinále potom jedným gólom odstrelil nebezpečné Nórsko. To, ktoré sa hrdilo čerstvých brazílskym skalpom.
Na šampionáte v Japonsku a Južnej Kórei dal Vieri štyri góly. Dva Ekvádoru, jeden Chorvátom (plus jeden neuznaný, hoci regulárny), jeden v osemfinále Kórejčanom. Bol to posledný taliansky gól na MS, hoci v úplnom závere riadneho hracieho času proti Kórejčanom predviedol Vieri ešte jednu svoju vlastnosť prestreliť i nemožné. Rodákovi z Bologne sa to podarilo po prihrávku Gattusa z dvoch krokov loptu poslal nad bránu.
Aj tento moment, ako i predtým spomínané, hoci, samozrejme, o vyradení talianskeho mužstva rozhodli aj iné faktory (trebárs výkon ekvádorského rozhodcu Morena, ktorý sa miestami tváril ako "pomstiteľ" v skupine vyradených krajanov), ukázali to, o čom veľmi často rozpráva tréner Talianov Giovanni Trapattoni. "O hernej pohode Talianska rozhoduje forma Vieriho," tvrdí trénersky mág. A rímske denníky s obľubou pridávajú: "Vieri, vidi, vici". Teda niečo v zmysle Vieri prišiel, videl a zvíťazil...
Na druhej strane, samotný Vieri tvrdí niečo iné. "Hlavným dôvodom, prečo hrám futbal, sú víťazstvá. A nie je dôležité, či potrebné góly dávam ja, alebo niekto iný." Aj kvôli týmto slovám je Vieri považovaný za tímového hráča, s kolektívnym zmyslom chápania hry. Hoci, pri góloch sa raduje individuálne a jeho postrkávania blahoželajúcich spoluhráčov už vyvolali množstvo polemík. Naposledy to prekážalo fanúšikom Interu Miláno, ktorí aj kvôli tomu žiadali jeho odchod z klubu.
Už otec Vieriho hral futbal profesionálne, s kariérou končil v Austrálii, a tak Vieri, ináč po matke polovičný Francúz, prežil detstvo u protinožcov. Po návrate, v 15-tich rokoch, začal Vieri nastupovať za treťoligové Prato. O dva roky si ho vybral AC Turín do Serie A. Mimochodom u turínskych "betonárov" prežil najväčšiu časť kariéry aj jeho otec.
Christian Vieri však na AC Turin nespomína rád: "Tri roky som tu len zohrieval lavičku. Vôbec mi nedali šancu." Odohral tu len sedem zápasov a v roku 1992 z klubu odišiel do nižšej súťaže.
V Ravenne nastrieľal 12 gólov a dostal sa do talianskej reprezentácie do 21 rokov. Stal sa jej najlepším strelcom v kvalifikácii na majstrovstvá Európy a na záverečnom turnaji v roku 1994 nakoniec získal európske zlato.
To bol pritom stále v druhej lige! V Serii B dal v sezóne 1994/95 v drese Benátok 11 gólov, až potom si ho konečne vyhliadlo priemerné Bergamo v Serii A. Potom to už nabralo rýchly spád... O rok ho zlanáril Juventus Turín, avšak k tomu, aby sa dokázal presadiť, mu dopomohli aj zranenia Bokšiča a Del Piera. Ešte pred koncom sezóny 1996/97 odišiel za 20 miliónov USD do španielskeho Atletika Madrid, v 24 zápasoch v jeho drese dal 24 gólov. V roku 1998 sa vrátil do Talianska, Lazio ho kupovalo už za 28 miliónov USD. O rok vyhralo posledný ročník Pohára víťazov pohárov, Rimania zdolali Mallorku 2:1 jeden gól dal Vieri.
O ďalší rok, za neuveriteľných 50 miliónov USD odchádza Vieri do Interu Miláno. S tým nedávno predĺžil zmluvu až do roku 2006, hoci ešte pred rokom vedenie Interu tvrdilo, že tú pôvodnú, do roku 2004, predlžovať určite nebude. Rozhodli však Vieriho góly...
Tie nakoniec na tomto šampionáte nepriniesli vytúžený úspech Talianska. Hoci sumárom z dvoch šampionátov Vieri vyrovnal strelecké talianske rekordy Paula Rossiho a Roberta Baggia. A tak Vierimu ostáva konštatovať len jedno: "Držím palce spoluhráčovi z Interu Ronaldovi, nech sa z titulu teší on."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
